Už počas vernisáže mi bolo jasné, že Zákon času Adély Babanovej je iný typ diela. Predovšetkým v porovnaní s najznámejšou trojicou autorkiných filmov, v ktorých obratne pracuje s mystifikáciou: Návrat do Adriaportu (2013), Odkiaľ spadla letuška (2014) a Neptún (2018). Jednokanálové videá, avšak vždy s husto navrstvenými líniami rôznych časov/dejov a realít, sú výstižnými príkladmi, ako tvorivo spracovať aspekt manipulácie a propagandy. Týmito naratívmi získali, ak nie priamo nadčasovosť, tak minimálne, vzhľadom na aktuálny stav verejného priestoru a foriem komunikácií v ňom, svoju univerzálnu platnosť.
Zákon času vyžaduje pozrieť si jednotlivé projekcie naozaj celé, viackrát a úplne ideálne osamote, obklopený hmotou meniacich sa obrazov a zvukov: hudbou, ruchmi, hovoreným slovom či dialógmi v nemeckom jazyku. Na druhýkrát sa mi to podarilo a strávila som v „priestore“ nového filmu Adély Babanovej dostatok času.
Pre doterajšie autorkine diela „v priestore“ platí skôr ojedinelá charakteristika – spravidla ich umelkyňa prezentuje ako projekcie (napr. Neptún v Zahorian Gallery v Bratislave roku 2018, v ktorej bolo na tento účel vytvorené naozaj vynikajúce kino). Zhodou okolností pár dní pred otvorením výstavy v Novej synagóge bola v expozícii Černá kostka v Galerii moderního umění v Hradci Králové sprístupnená staršia videoinštalácia umelkyne Promluvme si o Evě (2008), ktorá si podobne nárokuje na vytvorenie špecifického prostredia.
Zákon času nie sú iba jednokanálové projekcie a jedna dvojkanálová, je to expanded cinema – tzv. rozšírené kino, naozaj precízne vyprodukované realizačným tímom synagógy. Inštalované in situ „preklápa“ do súradníc 3D priestoru všetko, čo je inak bežne syntetizované vo filme plynúcom na jednej premietacej ploche, a ponúka sa tiež prirovnanie k teseraktu, ktorý rozkladá realitu na viacero súbežných časov a priestorov – to predstavuje vytvorený environment z projekcií. Z filmovej stránky ide o dômyselne nakomponované obrazy, kde každý detail i celok má svoje miesto a načasovanie. Takto si môžeme položiť otázku, či bolo zámerom autorky, aby v určitých chvíľach paralelného plynutia projekcií vznikali spojenia obrazov a zvukov v krátko trvajúcich komplexoch, ktoré vyslovene komprimujú nadreálnosť až metafyzickosť – prvky inak bežne prítomné aj v iných filmoch autorky. Príbeh páru umelcov (v podaní hercov Emily Brandi a Philippa Schenkera) nie je lineárnym rozprávaním a je vyslovene na divákovi, aby si ho vyskladal sám. Indíciami k tomu sú jednotlivé projekcie – zobrazujú fragmenty ich života, reálne vyrozprávané, ale i s prímesami fikcie. Sprievodný text uvádza ako lajtmotív filmu neistotu, no takisto to môže byť (ne)zámerná izolácia, odcudzenie či hľadanie cesty k sebe.
