V rámci kultúrneho poľa sa objavuje často istý neduh, a to, že inštitúcie a ich byrokratické zakotvenie majú tendenciu umelo vytvárať a ukotvovať hranice medzi umeleckými žánrami a odvetviami, ktoré má následne umelec*kyňa vo svojej tvorbe „prekračovať“, a tým prinášať závan akejsi implicitnej transgresívnosti. Umelecký prístup Anny Ruth však ukazuje, že takéto skratkovité uvažovanie je slepou uličkou a ochudobňuje chápanie umeleckej tvorby v jej tekutosti a mnohotvárnosti, predovšetkým v nadväznosti na súčasnú postdigitálnu skúsenosť. Už vo svojej diplomovej práci s názvom Wooden Cave (2022), ktorou zavŕšila štúdium v ateliéri Kresba pod vedením Jiřího Petrboka a Martina Gerboca na pražskej AVU, umelkyňa prepojila v scénograficky poňatej inštalácii chlpaté fantastické obrazy, hubovité objekty, posteľ obrastenú konármi a prameňmi umelých vlasov s hudobnou produkciou, ktorú prezentuje pod pseudonymom Koruth.
Subtílny a intuitívny prístup ku komponovaniu experimentálnych zvukových krajín Anny Ruth nie je len snahou o obyčajný soundtrack k vizuálnej zložke diela, ale stáva sa i formou abstraktného jazyka, ktorý umocňuje hlboký prežitok vnútorných vízií prelievajúcich sa z jednotlivých obrazov do prostredia budovaného v inštaláciách. Akoby slová už nestačili k vyjadreniu niečoho primordiálneho, zdieľaného, čo je možné zakúsiť iba vo svete, ktorému vrátime naspäť jeho odcudzené kúzlo, kde obyčajná záclonka môže byť magickou membránou a ťah štetca na ploche plátna môže prebúdzať bytosti, ktorých takmer transparentné, nadpozemské telá udávajú obrys monochromatickým krajinám. Poddajnosť mäkkého podložia lôžka či „elfskej ikey“ (ako ho nazýva sama autorka) priamo zvádza k ponoreniu sa do spánku, rozplynutiu sa v intimite a otvoreniu sa hre so symbolmi v hypnagogických preludoch, ako to naznačujú aj obrazy Sleeping Beauty a Halo Effect. Diplomová práca naznačuje určité motívy, ktoré rezonujú aj v ďalšej umeleckej produkcii Anny Ruth – zemitá, až bahnitá monochromatická farebnosť malieb, záľuba v prírodných materiáloch a pulzujúci charakter navracajúceho sa tvaroslovia, ako sú tordované dýky, meče a hady. Podobne ako u tajuplných postáv je ich podivná prítomnosť určovaná ambivalentným spojením pocitu neistoty a bezpečia, kolektívneho zdieľania a až niečoho príliš osobného, čo možno spočíva v ich symbolickom zakorenení.
Mýtopoetického charakteru hudby sa Anna Ruth dotkla na tohtoročnej výstave Watch me Dance on that Rat’s Tail v Pragovka gallery, v ktorej znovuoživila stredovekú legendu o Krysařovi – o mužovi prezlečenom za šaša, ktorý prichádza do nemeckého mestečka Hameln, aby ho svojou kúzelnou hrou na píšťalu očistil od potkanov. Tento tradovaný príbeh je v českom prostredí známy nielen v literárnom spracovaním Viktora Dyka z roku 1915, ale aj vďaka gýčovitému muzikálu „blaníckeho rytiera“ Daniela Landu. V kultúrnom povedomí pritom rezonuje hlavne svojím romantickým odkazom, a to tragédiou v podobe kolektívneho trestu – keď Krysařovi obyvatelia nevyplatia sľúbenú odmenu, tak im v područí hnevu odvedie deti. Umelkyňa na výstave preberá rolu tohto antihrdinu – v krátkom videu premietanom na zvlnenú drapériu rozohráva na flaute magické melódie, aby bola následne potupená smršťou v podobe rajčín, čím otvára podivné reťazenie symbolov a formálnych asociácií. Obrazy prestupujú vlniace sa hady pripomínajúce potkanie chvosty; popínavé tŕne a bodliaky symbolizujú v ľudovej tradícii urazenú česť či ochranu pred otravou a píšťala sa v rukách Krysařa premieňa na trubkovitý kvet omamnej rastliny durman, ľudovo nazývanej diablovo osídlo alebo diablova trúbka. Na myseľ sa tak derie stredoveký „tanec smrti“, vyvolaný otravou z halucinogénnej huby napádajúcej obilie, spájaný tiež s legendou o Krysařovi. Niekedy sa v súvislosti s ňou hovorí o zápase medzi realitou a ilúziou, ale vhodnejšia sa zdá byť skôr metafora o konflikte života a umenia, ktoré má schopnosť život meniť, alebo aspoň tvarovať jeho obrysy.
Tento záujem o hru s mytologickým charakterom námetov a symbolikou s prepletenými významami, zázračnú moc bylín, emocionálny ponor do tajuplného a nepreniknuteľného nie je len obyčajným symptómom postsekulárnej spoločnosti, ale aj rozšírenou stratégiou, ktorá sa objavuje v súčasných kultúrnych formách. Poukazuje na snahu umelcov*kýň opätovne začarovávať estetickú skúsenosť, čo dosahujú prostredníctvom požmurkávania na témy a príbehy prevzaté z predmodernej kultúry, často vo forme rôznych podôb medievalizmu. V tomto prípade však nejde o samoúčelný alebo vykalkulovaný historizmus v snahe dopracovať sa ku koreňom národnej identity, ako to poznáme z dejín umenia alebo súčasných kultúrnych vojen. Ide o hľadanie výrazových prostriedkov, skrze ktoré je možné sprostredkovať špecifickú zmyselnosť, anachronické vrstvenie času a nový druh emocionálneho zapojenia, ktoré odráža túžbu po preklenutí radikálneho odcudzenia či vykorenenia človeka zo sveta a hľadanie stratenej jednoty.
Anna Ruth sa k jednej z týchto podôb vracia na svojej poslednej sólovej výstave s názvom Elegy of Myrrh v Karpuchina gallery. Zostupný priestor galérie podsúva pocit veľkolepého vchádzania z kráľovskej lóže priamo do dejiska stredovekých rytierskych turnajov, alebo aspoň ich reliktov. Na zemi odpočívajúce drevce, pevný skelet postele, červená rukavička, emočne zmietaná postava so žiarivým mečíkom, prsteň a šnúry trblietajúcich sa periel tvoria sugestívnu, ba až divadelnú scénografiu, ktorá má zvláštnu schopnosť pohrávať sa so zaužívaným vnímaním času – sú tieto výjavy len troskami vyfabulovanej minulosti alebo anticipujú možnosť budovania vlastných naratívov do budúcna? Sila jednotlivých vyobrazených motívov nespočíva len v ich prepojení so známym ikonografickým spracovaním, odkazujúcim k maskulínnym súbojom či romantickým príbehom o láske povestným z rytierskych románov, ale aj k všeobecnejšiemu symbolickému náboju. Mäkkosť kožušín, drsnosť kovovej konštrukcie, subtílne gestá vyobrazených rúk a meč prerážajúci srdce poukazujú taktiež k vypätej zmyselnosti a telesnosti, ktorá prestupuje celou inštaláciou. Tá však nezostáva len iluzívnou maliarskou hrou na povrchu obrazov, ale dostáva sa do jej materiálnej podstaty – Anna Ruth využíva ľahkú lazúru oxidu železitého, ktorá preberá podobu korózie. Hrdza, často považovaná za chorobu a smrť materiálu, však prestupuje tiež nosníky majestátneho lôžka a ornamentálneho kovového lampáša a poukazuje k nevyhnutnej dynamike času. Nejde však len o jeho banálne a „neúprosné plynutie“, ale o úprimné otvorenie sa procesu neustálej premeny, či už samej seba, alebo perspektív, skrze ktoré nahliadame na svet a tvoríme príbehy. Autorka tak napríklad podrobuje rytiersku tému „female gaze“, ktoré sa doslova zračí v páre podliatych červených očí na jednom z obrazov. Jej pohľad je však opäť v zajatí symbolických gest a pod povrchom bublajúcich emócií, ktoré výstižne zosobňuje hudobná performance reprodukujúca celkové naladenie výstavy. V nej už Koruth transformuje staročeskú ľudovú pieseň Otep myrry či Otvíraní myrrhového stromu na kombináciu flautových melódií v reťaziacich sa loopoch, čím podsúva konečné rozhrešenie výstavy ako príbehu s otvoreným koncom.
Hudobné výtvory Anny Ruth, alias Koruth, zahrňujú intuitívne improvizácie s vlastným hlasom, zber zvukov z bezprostredného okolia, mrazivé melódie s vokálnymi a flautovými slučkami, ktoré následne vrství, prehlbuje a deformuje do rôznych fantastických obrazov. V týchto svojich „baladách bez slov“ sa neustále pohráva s kombinovaním jednotlivých zvukov, ktoré rezonujú nielen svojou materialitou, ale aj ich mýtopoetickým prepracovaním. Zrkadlí tým prístup v rámci samotnej výtvarnej práce, ale inými prostriedkami a s iným účinkom. Živé hudobné vystúpenie ponúka moment bezprostredného zdieľania emócií, takže dôležitú súčasť jej umeleckého ukotvenia tvorí taktiež pohyb v prostredí nezávislých klubov – či už ako Dj-ky, alebo producentky. Pravidelne zapĺňa line upy prevažne pražských priestorov, ako je Punctum, Neone, Bike Jesus, a nedávno sa objavila na najväčšom českom festivale experimentálnej elektronickej hudby Lunchmeat. Na rozdiel od galerijných výstupov sa Koruth angažuje v mnohých kolaboráciách, napr. so slovenským producentom Macronoise alebo českým Xynnh (tvoricim súčasť projektu Glory Affairs). Pozoruhodnou spoluprácou je i tohtoročná experimentálna nahrávka Kult Koruth, ktorú vytvorila v spolupráci s Michaelom Nechvátalom, známym predovšetkým svojím drone/ambientným projektom Kult masek a ako súčasť drone/noisového projektu Jasnovidec.
Každý jeden track albumu je nezopakovateľnou improvizáciou, ktorá sprotredkováva ponor do vlastného, imaginárneho sveta. Absencia slov je v tomto zmysle snáď najzreteľnejšiou výpoveďou – z bublajúcich, chrapľavých zvukov vyrastajú bujné svety s nejasnými kontúrami, ktoré podobne ako v obrazoch a objektoch Anny Ruth, si musíme dotvoriť my sami.
