Anna Daučíková by

by 5. 9. 2019

V prípadoch autoriek/autorov tvoriacich v období komunizmu a následne počas systémovej transformácie po páde železnej opony je znalosť spoločenského a kultúrneho kontextu často podmienkou pochopenia ich diela a zhodnotenia jeho umeleckého prínosu. Z tohto dôvodu je pri monografických výstavách konceptuálne orientovaných umelkýň/umelcov staršej generácie v západnom geografickom prostredí absencia vykreslenia spoločensko-kultúrnych pomerov terčom častej kritiky. Tento argument by mohol byť použitý aj v prípade sólovej prezentácie Anny Daučíkovej v berlínskom KW Institute for Contemporary Art, ktorú pripravili Anna Gritz a Cathrin Mayer pri príležitosti udelenia ocenenia nadáciou Schering Stiffung. Námietka by však bola na mieste len do istej miery. Výstava – zameraná primárne na diela z posledných troch dekád (s výnimkou dvoch diel) – ukazuje Daučíkovej prácu s gramatikou tela a symbolickým potenciálom skla, ktorá siaha za lokálne kódované významy. Aj preto sa výber diel koncentroval na transnacionálne prenosné témy, ako utváranie osobnej identity cez prizmu rodu a spoločensky daných noriem či produkcia túžby a jej stimulovanie. Napriek tomu by za zmienku určite stálo poukázanie na skôr latentnú prítomnosť feministického diskurzu v období neskorého socializmu (ako aj v poprevratovom období), ktoré by zdôraznilo solitérny status umelkyne. Okrem Daučíkovej najčastejšie prezentovaných prác, ako Upbringing by tough (1996), Kissing Hour (1997), Queen’s finger (1998), We Care For Your Eyes (2002) či On Allomorphing (2017), bola na výstave prítomná aj najnovšia komplexne vybudovaná video- inštalácia Expedition for Four Hands and Accompaniment (2019). Viac ako podrobnejšie dobové kontextualizovanie jednotlivých diel by som však osobne očakával v sprievodných materiáloch odkazy na Jacqua Lacana či Judith Butlerovú, ktorých spätné štúdium by mohlo menej zainteresovanému divákovi otvoriť významovú bohatosť mnohých jej fotografií a videí. Monografická expozícia v berlínskom KW – tvoriaca opozitum k dnešnej povrchnej a módnej recepcii feminizmu – by jej formou a koncepčne čírou (takmer neviditeľnou) prácou s architektúrou mohla poslúžiť ako inšpiračný zdroj na pripravovanú sólovú výstavu v SNG koncom tohto roka.

More stories by

Erik Vilím