JÁN VASILKO JE jedným z najvýraznejších absolventov Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Spolu s maliarmi Borisom Sirkom, Luciou Dovičákovou, Matúšom Lányim, ale aj „nemaliarmi“ – Tomášom Makarom, Jarom Kyšom a Radovanom Čerevkom – predstavujú spoločný generačný nástup, ktorý radikálne zasiahol do vývinu umeleckej scény okolo polovice prvého desaťročia 21. storočia. Ján Vasilko študoval v ateliéri profesora Rudolfa Sikoru. Už za Sikorovho pedagogického pôsobenia v Bratislave sa jeho ateliér stal charakteristický tým, že priťahoval výrazné individuality, ktoré systematicky rozvíjali svoj vlastný umelecký program. Stopa, ktorú Sikora zanechal v Košiciach, je ale iná. Malé, relatívne uzavreté prostredie s dramatickou absenciou výtvarných teoretikov, resp. umeleckej scény ako takej bolo natoľko nenasýtené, že dynamicky mysliacim a tvoriacim autorom umožnilo zájsť niekam inam, ako to bolo dopriate ich rovesníkom v Banskej Bystrici alebo Bratislave. Spoločné, takmer až skupinové vystupovanie nastupujúcej generácie sa spojilo s istou dávkou zdravého aktivizmu (nie vzdialeného aktivizmu politickému), harmonizujúceho s východnou mentalitou. Pokiaľ u bratislavských maliarov tak csudaiovskej, ako aj fischerovskej„školy“ by sme politické témy hľadali ťažie, v prípade Košičanov sa s istou dávkou aktivizmu stretávame takmer u každého autora.
Ján Vasilko formuloval svoje zámery v tejto oblasti asi najpregnantnejšie – a to keď spolu s Petrom Králikom v roku 2003 založil apolitickú skupinu Strana železných, zameranú na utopickú, melancholickú, romantickú a absurdnú činnosť. Jej členovia v dvoch sekciách (Kovo a Agro) spoločne bojujú za ochranu práv a slobôd strojov a poľnohospodárskych mechanizmov, pričom najradšej zo všetkých agrárnych strojov majú kombajn, ktorý vnímajú ako živú bytosť. Iróniu apolitickej strany možno interpretovať ako komentár k všemohúcej a zároveň nepoškvrniteľnej pozícii Východoslovenských železiarní (dnes U.S. Steel) v regióne, ale aj k ikonografii umenia socialistického realizmu, blahosklonne zobrazujúceho všetky výsledky „dostiženij narodnavo chazajstva“. Po revolúcii vzniklo v Rusku údajne okolo 3000 nových krstných mien, okrem iných aj Turbina, Traktor, Dizel, Kombajn. Ján Vasilko sa touto tedenciou ale neinšpiroval (aj keď v prípade jeho detí ešte stále nie je nič stratené). Dedičstvo náhodného stretnutia dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole sa u Vasilka prejavuje nielen v tematike obrazov, ale aj v ich názvoch: Pasúce sa kombajny, Zátišie s bustou kombajna a obilným klasom, Konštruktivistická kompozícia s motorovou pílou, Konštruktivistická kanonizácia znaku VSŽ, Samovražda vysávača, Jemné vzťahy v Strane železných…
Východná mystika Vasilkovho ikonopisectva je v príkrom rozpore s jeho bezbožným, až nekompromisným vzťahom k medzinárodnej ikone pop-artu pochádzajúcej z neďalekého rodného mestečka Humenné. V rozhovore pre internetovú TV reláciu SME Hore bez sa Vasilko vyjadril, že nemá rád Andyho Warhola! Vraj nerozumie jeho myšlienkam a nesúhlasí s nimi. Svojím takmer warholovským výrokom odmietol lesk a popularitu medzinárodnej star, ku ktorej sa mohol ľahko a lacno hlásiť, aby sa vydal ťažšou cestou hľadania vlastného sveta. Pokiaľ by sa dadaistické východiská dali považovať za spoločné pre oboch týchto autorov, ich ďalšie smerovania by boli radikálne odlišné. Historicky je Vasilko nepochybne užšie prepojený aj s medzivojnovými avantgardami v Rusku – predovšetkým konštruktivizmom a suprematizmom a duchovne príbuzný s Francisom Picabiom, El Lissitzkym a Vladimírom Tatlinom.
Pokus o systematizovanie a zaradenie Vasilkovej tvorby zlyháva na nemožnosti nájsť jednoznačné odpovede na viaceré otázky. Je Ján Vasilko krajinkár alebo abstraktný maliar? Je architekt? Je konštruktér, idealista alebo iluzionista? Je snílek alebo utopista? Je viac konštruktivista alebo dekonštruktivista? Je dadaista, geometrický abstrakcionista alebo opartista? Je mimozemšťan alebo náboženský fanatik? Je západoeurópsky alebo východoeurópsky autor? Je ikonopisec alebo ikonoborec? Miluje v skutočnosti pop art a Andyho Warhola a svoju lásku iba skrýva pod rúškom nenávisti? Ako je teda možné prepojiť tak vzdialené svety ako konštruktivizmus a dadaizmus? Za normálnych okolností by som povedal, že to možné nie je. Záhadné tvary síce nie sú natoľko absurdné a sebestačné, ako by si priali dadaisti, ani konštrukčný systém nie je natoľko prísny, pravidelný a poučkový, akoby si priali konštruktivisti. Vasilkove tvorivé východiská sa paralelne rozvíjajú dvoma smermi. Na jednej strane sú „konštrukcie“ vybudované do maximálne dokonalej úplnosti. V tejto polohe by sa v istom zmysle dali vidieť súvislosti s utajeným dedičstvom košického pedagóga a súputníka Marka Blaža, aj keď Vasilkove maľby nie sú natoľko pedantné a obsedantné v obsahovom prepĺňaní. V obrazoch Rozliata farba v ateliéri, Myseľ konštruktivistického maliara, Poschodové mesto, ale predovšetkým v sérii Súčiastky zo 60. rokov sa Vasilko dostáva k dôslednej minimalizácii výrazových prostriedkov, ktorá takmer protirečí jeho utopickým ideálom.
Posledným prejavom Vasilkovho angažovaného myslenia je nová séria obrazov, ktorou reaguje na dôležitý fenomén, zasahujúci našu východnú metropolu Košice (Cultural Capital) a s vyvrcholením v roku 2013 ju pravdepodobne už neopustí. Návrh na múzeum súčasného umenia v Košiciach pre rok 2013 je víziou umelca, ktorý sa (inšpirovaný svojimi ruskými predchodcami) už nezamýšľa nad utopickým stavaním veží alebo žehličiek mrakov. Držiac sa pri zemi pochopil, že ak Bratislava môže mať Kunsthalle „už dnes“, v Košiciach treba systematicky a poctivo pracovať na vízii Múzea súčasného umenia. Opúšťajúc utopické vízie a podporený všeobecným „prijatím“ Kaplického Národní knihovny v Prahe už teraz vyvíja systematické aktivity. „Dnešná architektúra u nás je slabá a podpriemerná. Stavajú sa iba nákupné centrá, administratívne budovy – celé presklené a nudné, developerské projekty na bývanie pre obyčajných ľudí aj pre vyššie vrstvy sú bez fantázie a ničím nevybočujú z priemeru, aby nevystrašili konzervatívneho zákazníka. Moje vízie ostro kontrastujú s chudobou fantázie v architektúre všetkých druhov na Slovensku. Tieto maľby sú kritikou malomeštiackeho vkusu a myslenia.“
Ján Vasilko: Návrh na Múzeum súčasného umenia pre Košice 2013, verzia 5, 180×250 cm, 2009. Foto: Ján Vasilko.
Pohľad do výstavy Jána Vasilka vo Wannieck Gallery v Brne, 2010, foto: Monika Vrancová;
Návrh na Múzeum súčasného umenia pre Košice 2013, verzia 8, 180×250 cm, 2009;
Návrh na Múzeum súčasného umenia pre Košice 2013, verzia 10, 180×250 cm, 2009.
Juraj Čarný je prezident Slovenskej sekcie AICA a šéfredaktor časopisu Flash Art Czech & Slovak Edition.
