.png)
Markéta Stará: Ve své tvorbě kladeš silný důraz na osobní rovinu v díle. Tvá strategie nahlížení na osobní, mnohdy až intimní problematiku však odmítá jakýkoliv sentiment a poukazuje na tvou schopnost dívat se na vlastní minulost z odstupu. Co tě vede k využívání osobních zdrojů?
Katarína Poliačiková: Pre mňa je dôležité pracovať s materiálom, ktorý je nejakým spôsobom autentický, poskytuje mi to najväčšiu slobodu vyjadrenia. Odstup, ktorý spomínaš, sa deje práve vo formálnej rovine; zaujíma ma, ako funguje napätie medzi silne emocionálnym obsahom a odosobneným vyjadrením. Zdá sa, že paradoxne práve v tomto rozhraní, v tejto disproporcii sa otvára priestor pre diváka. V poslednom období sa posúvam od explicitine autobiografických prác do všeobecnejšej roviny, aj keď základom vždy ostáva niečo, čo práve prežívam. Ako napríklad v práci Love (After Indiana), 2011. Pôvodný príbeh, dôvod, prečo tá vec vznikla, sa tu už absolútne nedá odčítať – avšak myslím si, že je prítomný ako potenciál, napätie v nejakej neviditeľnej, základnej rovine diela a do veľkej miery sa podieľa na tom, ako táto – naratívnosti zbavená vec – komunikuje.
MS: Často využíváš již existujících děl, která podrobuješ dekonstrukci a následné modifikacii. Oproti postmoderním umělcům, kteří díla spíše „konfiskují“, je tvůj přístup značně dialektičtější a analytičtější. Jaký je tvůj vztah k těmto umělcům, co tě vede k jejich výběru?
KP: Určitá autorská blízkosť tam väčšinou je. Aj keď v prípade práce After Tony Cragg: Family history upside down (2010) išlo skôr o kontrast s jeho radikálnym materializmom, ako i o použitie takého lokálneho až banálneho prvku, akým sú zaváracie poháre, spolu s veľmi subtílnou, intímnou témou práve v tomto západnom „monumentálnom“ kontexte. Systém, akým vyberám autorov, ale v podstate neexistuje, hlavne z dôvodu, že samotná apropriácia nie je cieľom týchto diel – nevidím v tom dnes zmysel. Zaujímajú ma tu skôr tie vizuálne nánosy, ktoré divák v sebe nosí, ako nechá manipulovať s niečím, čo už v sebe má. Skôr než o otázku originality tu teda ide o pamäť, osobnú i kolektívnu. Pre mňa je však dôležité, aby tieto práce mohli stáť i samy o sebe, bez znalosti pôvodného diela.
MS: Paměť – ať osobní, nebo kolektivní a její manipulace společně s procesem rozpomínání hraje ve tvé tvorbě důležitou roli. Dalo by se říci, že funguje jako jakési pojítko mezi osobní rovinou, tématem autorské identity a obecnějšími principy v umění,kterými se také zabýváš. Co jako autorka sleduješ tímto propojením?KP: Je to platforma, ktorú vytvorím, aby mohli tieto roviny koexistovať, priestor alebo situácia, kde projektujem diváka – tam môže nájsť nejaký známy fragment a z tejto pozície interpretovať dielo.
MS: V mnohých z tvých děl je možné rozkrýt řadu odkazů k období moderny, ať ve tvůrčí strategii, nebo v aplikovaných tématech, jako je statut umění, tematizace hranic mezi uměním a neuměním. Jak vnímáš modernu v souvislosti se současnou situací v umění?
KP: Ten nový modernizmus vyznie mnohokrát ako trendová záležitosť… ale zaujímavý sa mi zdá napr. konzistentný prístup Thomasa Zippa. Estetika diela, ideály, váž- nosť, tajomno, dekadencia, utópie, časový odstup, ktorý odkryl nejaký potenciál, fascinácia modernistickými ikonami… V tomto zmysle bola pre pre mňa naozajstným zážitkom výstava Jana Broža „Svätožiara (Halo)“ v bratislavskej Galérii Hit – konceptuálna vec, ktorá tematizovala auru diela s minimálnou, ale veľmi silnou, svojskou poetikou.
KATARÍNA POLIAČIKOVÁ, Barthes’ Lover, 2010, video, 4min 54 s;
After Tony Cragg: Family history upside down, 2010, inštalácia, zaváracie poháre, 9 sklenených tabúľ, 160x55x55 cm (na stene: zoznam zavarenín, zapísaných matkou umelkyne, 65×25 cm).
Markéta Stará
