Silikónový triceratops a digitálna žihľava

Nástupište 1-12 prináša opäť svieži (vz)duch do ošarpaného undergroundu a robí to spôsobom, ktorý k tejto inštitúcii tak akosi patrí – posúva vžité spôsoby galerijnej prezentácie, vystupuje z vlastnej ohraničenej zóny, aby narúšala zónu všednosti verejného priestoru. Štvorica výtvarníkov Bea Kolbašovská, Jakub Pišek, Martin Kiman a Šimon Meszároš má v tejto zostave za sebou viaceré výstavy v galériách na Slovensku a v zahraničí. Zdá sa, že ide o akýsi umelecký kolektív či skupinu, aspoň neformálneho charakteru. Spája ich nielen priateľstvo, ale domnievam sa, že i cielený úmysel prekračovať hranice a limity médií, s ktorými pracujú. Výstava vznikla ako výstup rezidencie, počas ktorej sa výtvarníci snažili skúmať vybrané sociologické a psychologické fenomény súvisiace s pohybom ľudí v mestskom prostredí. Jadrom výstavy sú intermediálne inštalácie, ktoré reagujú na zistenia experimentov, zachytávajú ich priebeh a z toho plynúce situácie. Možno aj preto ten cielene zavádzajúci názov výstavy. Nabáda totiž návštevníkov (v tomto prípade skôr okoloidúcich), aby hľadali v inštalácii referencie odkazujúce na názov. V uponáhľanom priestore autobusového terminálu je to odvážne, ale zdá sa, že aj fungujúce riešenie ako primäť ľudí, aby sa pristavili a venovali čas skúmaniu príbehu, ktorý v galérii výtvarníci rozohrali. Mystifikácia na pozadí inštalácie je svojím spôsobom aj výsledkom náhodných udalostí, ktoré sa odohrali krátko pred rezidenciou výtvarníkov. Galériu totiž niekto vykradol, a tak si umelci museli poradiť s technikou, ktorá v galérii ostala. Dobrá výzva pre umelcov pracujúcich primárne v oblasti digitálnych médií! Hendikep však dokázali využiť a divákovi podsúvajú príbeh o sympóziu forenzných vedcov, ktorý sa snažia prísť záhade zmiznutej techniky na kĺb. Najvýraznejším prvkom výstavy je tak určite murál Martina Kimana tiahnuci sa takmer celým podchodom až ku galerijným priestorom. Stal sa nosnou časťou v rozprávaní príbehu, aby sprevádzal diváka a priviedol ho ku kľúčovým mediálnym výstupom. Výstava je ako celok veľmi živým a dá sa povedať, že až monumentálnym dielom, za ktorým sa rozhodne oplatí odbočiť z hlavných trás a na chvíľu sa zastaviť v topoľčianskom podzemí.