Two Shapes of Leaf on Tree

Výber z diel štrnástich autorov je zhmotnením nemalej ambície slovenského kurátora Erika Vilíma podať správu o stave spoločnosti v dvoch krajinách, ktoré spája dejinný míľnik rozpadu Sovietskeho zväzu. Pragmatickým zdrojom tejto idey bol Vilímov rezidenčný pobyt v Tbilisi v roku 2019, organizovaný za podpory Košice Artist in Residence (K.A.I.R.) a Múzea hodvábnictva v Tbilisi. Práve vďaka K.A.I.R. majú košickí diváci už roky možnosť postupne objavovať gruzínskych vizuálnych umelcov a Vilímov výber je v tomto ohľade zatiaľ najväčšou výstavnou porciou nových mien. Na výstave Two Shapes of Leaf on Tree tiež vzniká príležitosť znovuobjavovať niektoré známe slovenské diela (ich autormi sú Michal Moravčík, Ilona Németh, Jaroslav Kyša) v medzinárodnom situovaní. Styčným bodom sú príbuzné témy a výjavy charakteristické pre dejinnú epochu posledných troch dekád. Výstavou sa nesú emblematické obrazy postkomunistických spoločností – materiálny rozpad stavebného dedičstva, privatizácia priemyslu či neisté postavenie minorít v dôsledku nenávistnej rétoriky demokraticky zvolených vlád. Gruzínsko pôsobí prostredníctvom vystavených diel menej exoticky, než by možno divák-našinec čakal od 2 000 kilometrov vzdialenej krajiny hraničiacej s Čečenskom. Dojem „familiárnosti“ nastoľujú hneď prvé dva výjavy vo výstavnom priestore – fotografia Kúpele zo sovietskeho obdobia od Gio Sumbadzeho a objekt Môj statický výkon je lepší ako váš plánovaný pohyb (rez železnou oponou) od Nina Skandelidze, rafinovane sa hmotou i slovom hrajúcou s formálnymi dogmami sochárskej moderny, ktorej by takmer svedčal i prívlastok „normalizačná“. Výstavou sa prelína priestorový dizajn od Mateja Gavulu, ktorý pracuje s bielymi kamuflážnymu sieťami. Tie expozíciu mierne militarizujú, čo akoby akcentovalo líniu Gruzínska, ktoré má v post-sovietskej histórii skúsenosti aj s ozbrojeným konfliktom. Biela farba deliacich závesných stien je však dostatočne neutrálna na to, aby sa dalo hovoriť o efektívnom i efektnom riešení v čoraz viac teoretizovanej i praktizovanej oblasti architektúry výstav, kde VSG v posledných rokoch zaevidovala viacero zaujímavých výkonov. Špecifikom výstavy je, že až tretinu z pätnástich prítomných diel tvoria videoinštalácie. V takomto množstve viac vystúpia do popredia technické drobnosti, ako rôzny jas či samostatné zvukové stopy, ktoré si v priestore navzájom konkurujú. Najväčším problémom videoinštalácií, ktorý z nich skôr robí médium pre menšie výstavy, je však absencia informácie o tom, kedy sa loop dostáva na svoj začiatok. Akiste, v prípade menej lineárnych a abstraktnejších videí by to nevadilo, ale v prípade naratívnejších typov videoinštalácie to môže netrpezlivého diváka odradiť. Napriek tomu je Sčítavanie áut Antona Čierneho vydarenou poetickou karikatúrou internacionalizovaného porevolučného považského priemyslu, Half work is work Nikolasa Bernátha poučnou epizódou o rómskom živorení na Gemeri a Eastern Sugar Ilony Németh epopejou integrujúcou charakteristické črty aj mnohých ďalších nevypovedaných priemyselných príbehov.