Dom Jana Hálu vo Važci ožíva novým životom. Priestor, ktorý bol dlhé roky tak trochu zabudnutým miestom, nenápadnou treťou budovou Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa (majetok VÚC ŽSK) sa transformuje na multifunkčné kultúrne a rezidenčné centrum, ktoré spája potreby miestnej komunity so svetom súčasného umenia a ekológie. To všetko vďaka obrovskému nadšeniu a pracovnému a osobnému nasadeniu jednej ženy – Zuzany „Zuzu“ Janečkovej.
Kvôli článku, ktorý práve čítate, som sa rozhodla vycestovať za Zuzanou do Liptovského Mikuláša a Važca. Mala som tak možnosť počas dvoch dní zažiť túto nevšednú ženu na vlastnej koži. V nabitom programe, ktorý okrem návštevy galérie a Diery do sveta zahŕňal napríklad aj túru na Žiarsku chatu, prehliadku Demänovskej jaskyne slobody či saunovanie a masáž, som zažila stav úplného zabudnutia na svoj bežný každodenný život a skutočne hlboký ponor do prítomnosti, z ktorého sa vynárali mnohé inšpiratívne myšlienky. Pobyt so Zuzanou mal byť pôvodne pracovný, ale zmenil sa takmer na rodinný výlet. Píšem to preto, lebo som presvedčená, že práve tento „Zuzanin efekt“ je tým, čo do veľkej miery priťahuje do jej projektu toľko spolupracovníčok*ov, hostiek*í, účastníčok*ov podujatí. Zo všetkých sa postupne stávajú Zuzanini priatelia a priateľky a aj sami medzi sebou naďalej udržujú dobré vzťahy, pričom spoločne budujú živú, pulzujúcu komunitu, ktorá sa neustále rozrastá.
Kto je Zuzana Janečková
Rovnako ako samotný projekt a jeho programová náplň ma zaujímalo, prečo sa niekto rozhodne práve pre takúto prácu, ktorá je nielen podnetná, ale často aj náročná, osamelá, a frustrujúca. Kto je Zuzana Janečková a aké cestičky ju doviedli práve do Važca?
Profesne je Zuzana multifunkčnou osobnosťou. Pochádza z Martina a pôvodne študovala slovenčinu a výtvarnú výchovu v Banskej Bystrici na Fakulte výtvarných umení. Vyskúšala si aj učiteľskú prácu na strednej škole, ale po dvoch rokoch sa ju rozhodla zanechať, lebo ona sama ešte mala potrebu ďalej sa vzdelávať. Prihlásila sa na magisterské štúdium na VŠVU, kde strávila prvý rok v ateliéri u Antona Čierneho a druhý u Anny Daučíkovej. Zhruba po roku od ukončenia školy sa Zuzana presťahovala do Brna a započala doktorandské štúdium na Fakulte výtvarných umení v Brne. Tu napokon zostala trinásť rokov, z toho osem na pozícii kurátorky Galerie TIC a tri roky paralelne učila na Strednej škole umenia a dizajnu. Zuzana tam iniciovala vznik ďalšieho alternatívneho priestoru s názvom Kontext, ktorý je situovaný na chodbe. Kúpila si v Brne aj byt a neplánovala odísť tak náhle, neodchádzalo sa jej teda vôbec ľahko.
Z mesta na vidiek
Pedagogické, umelecké a kurátorské zázemie, ako aj Zuzanin modus operandi, ktorým je tímová práca, ju kvalifikuje ako ideálnu adeptku na prácu vo Važci. Na otázku, prečo sa rozhodla zanechať svoj zabehnutý príjemný život v Brne, odpovedá: „Stále som mala tendencie vracať sa domov do hôr. Brno je perfektné, ale ,volanie divočiny‘ bolo silnejšie ako všetky ďalšie mentálne nadstavby. Chvíľu som zvažovala, že budem robiť aj chatárku na Kľačianskej Magure, kam často chodievam, keď som u babky, a cítim sa tam ako doma. Mala som idealizovanú predstavu, že by som tam mohla rozbehnúť niečo ako rezidenčné centrum, kam by umelci chodili, aby sa na čas odstrihli od bežného života, zažili pobyt vo výške a neodbiehali stále niekam inam, ako to na rezidenciách často býva. Pozorujem na sebe, že vo vyššej nadmorskej výške úplne inak premýšľam a mám iné nastavenie, fascinuje ma to a je aj vedecky potvrdené, že keď žiješ v takomto prostredí, čas plynie inak, rýchlejšie, nohy starnú pomalšie ako hlava. Teraz bývam na ôsmom poschodí a cítim sa tu ako v hniezde, veľmi mi to vyhovuje. V Brne som zase, paradoxne, bývala na najnižšom poschodí, a aj to mi vyhovovalo, bola to taká nora, skrýša. Od malička ma priťahujú hraničné zóny a výhľady.“
Zhodou okolností v čase, keď Zuzana zvažovala zmenu prostredia, nastúpil v lete 2019 Richard Gregor ako nový riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. Dom Jana Hálu vo Važci je súčasťou galérie a Richard uvažoval, čo s ním. Po veľkej (a doteraz neobjasnenej) krádeži Hálových obrazov v roku 2005, keď zlodeji v noci z 5 na 6. mája odniesli 26 malieb zo stálej expozície, zostal dom utlmený, traumatizovaný. Richard si hneď uvedomil jeho potenciál ako kultúrneho a rezidenčného centra, ale v rámci galérie neboli na taký veľký projekt interné personálne kapacity a ľudia, ktorých oslovoval, sa na to v tom čase necítili.
V roku 2019 realizovala galéria nákup diel súčasného umenia do expozície Liptov: Domov aj exil. Medziiným sa kupovalo aj dielo od Kataríny Hládekovej, ktorá sa so Zuzanou pozná z Brna a vedela o jej vzrastajúcej túžbe odísť do hôr. Medzi rečou spomenula Richardovi, že možno vie o niekom, kto by sa podujal na spravovanie domu vo Važci. Zuzana bola v tom čase na rezidencii vo fínskej Mustarinde (rezidenčné centrum na samote so špecifickými podmienkami a silným ekologickým aspektom). „Tam som sa už iba utvrdila v tom, že práve toto mi dáva zmysel. Urobiť centrum, ktoré by prepájalo umenie s inými oblasťami, bolo ekologicky nastavené, a zároveň malo dosah na lokálne publikum a dalo by sa v ňom aj žiť.“
Po návrate s Mustarindy sa Zuzana Richardovi ozvala a v januári 2020 prvýkrát navštívila Važec. „Na prvý pohľad to bolo hrozne neutešené, sychravé, sivé… prišlo mi to ako vybývaný dom, o ktorý sa nikto dlho nestaral. Vnímala som, že ten dom potrebuje starostlivosť, ľudské teplo. Predstavila som si romanticky, ako tam kedysi žila celá rodina a že to muselo byť veľmi krásne, tak ako o tom aj Hála písal vo svojich knižkách a listoch. Mylím, že v mnohom bola moja predstava rovnako idealizovaná ako tá jeho.“
Dnešný Važec
Obdobne, ako Hálov dom, aj samotná obec si vo svojej histórii prešla mnohými skúškami. Zrejme najťažšou z nich bol masívny požiar v roku 1931, počas ktorého zhorela prakticky celá dedina. Neskôr bola vystavaná nanovo, ale pôvodné drevenice nahradili odolnejšie murované domy. Zaujímavosťou je, že Hála spolu s bratom vtedy navrhli novú architektúru pre celú dedinu a konzultovali návrh aj s Dušanom Jurkovičom, tento návrh bol však zamietnutý.
Zuzana citlivo vníma krásy, ale aj problémy, ktoré sa spájajú so životom vo Važci. „Život je tam ťažký, je to vysokohorská dedina s drsným podnebím a nie veľmi úrodnou pôdou. Ich zlatom sú zemiaky, preto som aj v lete urobila výstavu Važecké zlato, kde boli zemiaky ústrednou témou. V samotnom Važci veľa pracovných príležitostí nie je. Polovica dediny je rómska, sú tam solventní Rómovia aj osada, takže tam vzniká polarita medzi bielymi obyvateľmi, z ktorých niektorí si myslia, že Rómovia majú viac výhod, ako by mali mať, je tam aj viac prívržencov ĽSNS atď. Zároveň je tam však aj centrum pre rómske deti, aj my sme s nimi spolupracovali. Obec má aj sociálnu pracovníčku, viacero potravín, skvelú zmrzlinu, trhovisko, železiarstvo, zdravotné stredisko, dobrovoľný hasičský zbor, dva kostoly a cintorín asi s najkrajším výhľadom, aký som kedy videla. Možno je to morbídne, ale hneď, keď som ho videla, povedala som si, toto je to miesto, kde chcem potom ležať.“
Kultúrne a rezidenčné centrum ako spojenie súčasného umenia a miestnej komunity
Zuzana verí, že aktivity formujúceho sa centra by mohli byť prospešné aj pre miestnu komunitu a pomôcť napríklad aj s prekonávaním zakorenených predsudkov. Važčania sa z oživenia Domu tešia a o dianie sa zaujímajú, pomáhajú. „Vzniká podobná komunita, akú poznáme z umeleckého sveta. Do galérií tiež stále chodia tí istí ľudia. Ale tu je to iná kategória ľudí, ktorým sa dá ukázať, že umenie sa hýbe aj iným smerom, než na aký boli zvyknutí, a oni tomu postupne prichádzajú na chuť a stotožňujú sa s tým. Som presvedčená, že je potrebné vnímať reakcie lokálneho publika. Netreba ich podceňovať, nesúhlasím s názormi, že ,na región toto stačí‘, alebo že ,to nepochopia‘.“
V auguste 2020 usporiadala Zuzana s podporou FPU prvé sympózium s názvom DOM, ktorého cieľom bolo poskytnúť domu pozornosť a ošetrenie, aké potrebuje.
„Robili sme akúsi spirituálno-umeleckú očistu. Miestne ženy zaspievali domu a všetkým prostrediam (performance Juliany Höschlovej v spolupráci s pani Margitou Hybenovou); robili sme performance, kedy sa priestor čistil od krádeže (Tomáš Moravanský), maľovali sa tie kradnuté obrazy (maliarsky workshop Eriky Miklóšovej) a v dreveničke sa odohrala oslava narodenín Lucie Králíkovej. Obidva domy ožili normálnym životom, ľudia z dediny stále chodili a bolo to dojemné, rozprávali rôzne príbehy, legendy a spomienky. Dokonca sme mohli expandovať aj do miestneho rozhlasu, ktorý zahral skladbu Cukrová vata od Tomáša Moravanského. V ten deň pršalo a všetci sme vyšli na dvor a počúvali. Strašne sme sa nasmiali a zároveň boli aj dojatí. Je ťažké zostať nezaujatý a neočarený. Snažím sa dávať si pozor, aby sa zo mňa nestala nekritická nadšenkyňa všetkého, a zároveň si uvedomujem svoju pozíciu prišelca a postkoloniálny aspekt celej situácie.“
Okrem Zuzany sa na sympóziu organizačne podieľala aj Ivana Piatrová a z Liptovskej galérie Lívia Pemčáková, autorsky sa ho zúčastnili Katarína Caková, Juliana Höschlová, Margita Hybenová, Lucie Králíková, Erika Miklóšová, Marianna Mlynárčiková, Tomáš Moravanský a Michal Žilinský. Rovnako dôležitá však bola účasť miestnych obyvateľov. Významnou postavou je najmä pani Margita Hybenová, ktorá v dome dlhé roky sprevádzala návštevníkov a je aj autorkou viacerých expozícií. „Pani Hybenová a jej príbuzní ma tak srdečne prijali, že sa cítim takmer ako súčasť ich rodiny. Napísala pre sympózium aj báseň. Je to veľmi silná žena.“ Vďaka tomuto spojeniu je zachovaná dôležitá kontinuita a organické prepojenie s miestnou komunitou.
Plány do budúcnosti
Druhý ročník važeckého sympózia sa konal v nasledujúcom roku a niesol názov Sieť. Aj vďaka týmto intenzívnym ľudským a profesijným kontaktom Zuzana doslova preteká inšpiráciou.
„Pozvala som zástupcov Periférnych centier, bola tam Zuzana Bodnárová, Veronika Němcová, Nikola Čemanová, Michaela Casková z Mustarindy, Matouš Lipus, Oldřich Morys, David Bartoš, Eva Rybářová, tri psíky a ďalší, ktorí sa prišli len tak pozrieť… V rámci cyklotrasy sa tam zastavil aj Marek Adamov a zasadil lipu. Bolo pre mňa dôležité, aby sme sa spolu viacerí zamysleli nad tým, aký má toto miesto potenciál. Jednak čo sa týka stavebných úprav, ale aj programu. Pomohlo mi to, zaznelo tam veľa zaujímavých názorov, niektoré si aj celkom odporovali. To, čo funguje a nefunguje, sa nedá zistiť hneď; môžete to len začať robiť a overovať. Moja ideálna predstava je taká, že Dom sa bude využívať pre dedinu a aj pre rôzne aktivity, ktoré budú súčasťou dramaturgie centra DJH, na činnosť ktorého budem žiadať FPU cez o. z. Mixér. Ak sa ukáže väčší záujem, v letnej sezóne by tam na dvore mohla byť v budúcnosti aj kaviareň. Je to tam veľmi príjemné a kaviareň v obci chýba. S Richardom Gregorom sme uvažovali, že by sme tam vybudovali aj špecializovanú knižnicu zameranú na environmentálne umenie a ekoaktivizmus, toto sa hádam udeje už teraz v lete.
V dome zostane zachovaný výstavný priestor a bude vybudovaný priestor pre jedného alebo dvoch rezidentov, teraz tam budem sezónne bývať aj ja a potom sa uvidí, ako sa to ustáli. Bude tam stála expozícia pripomínajúca dielo Jana Hálu, ale nebude urobená klasicky a zameraná len naňho, skôr pôjde o jeho odkaz, ktorý je veľmi aktuálny a zdôrazňuje lásku k prírode a vzájomný rešpekt. Open space a rezidenčný priestor bude v jeho bývalom ateliéri, kde je na pláne aj veľká historická čiernobiela fotografia, ktorá ho zobrazuje v danej miestnosti pri maľovaní.
Snažíme sa v rámci úprav v dome postupovať citlivo a neinvazívne. Od minulého roku sa podarilo dom napojiť na kanalizáciu, vymeniť rímsy, urobiť nové rozvody vody a elektriny, sprchu, WC, kuchyňu (nebola tam teplá voda), odkryť pôvodné parkety a teraso, a na pláne je zaizolovanie jednej steny v pivnici. V celom dome bude zachovaný aj špecifický závesný systém a drevený fundus. Sú to výrazné prvky, ktoré sme sa však rozhodli ponechať, príde nám dôležité, aby tam zostali, oni tiež tvoria ten dom a patria tam. V tomto duchu sa nesie aj celý vizuál všetkých akcií a sympózií a bude taký aj pripravovaný web www.djh.sk, ktorý sa spustí tento rok. Na vizuále pracujem od začiatku s Palom Snohom, vydali sme v spolupráci so štúdiom Hybernant aj publikáciu DOM a chystáme publikácie SIEŤ a potom aj VODU.“
V súčasnosti pripravuje Zuzana ďalší ročník sympózia Voda, ktorý bude tentoraz venovaný rovnakej téme. Odohráva sa druhý augustový týždeň a je naň pozvaných množstvo umelkýň*cov, začne sa už počas Važeckej slávnosti Omilieci a čistenie studničiek, ktorá sa koná 5. júna. V auguste bude súčasťou sympózia výstava, prednášky, koncert, postaví sa sauna aj napájadlo pre vtáky, budú sa skúmať rôzne vzorky vody. Pozvaní sú umelci Michaela Casková, Matouš Lipus, Kryštof Kučera, Ján Gašparovič, Jan Matýsek, Martin Špirec a ďalší.
Dramatická iniciácia
Zdalo by sa, že Važec je pre Zuzanu splneným snom a všetko ide ako po masle, okolnosti sa samé skladajú tak, aby projekt napredoval (možnosť zamestnať sa v Liptovskej galérii, pozícia kultúrnej referentky v obci, vydarené granty, záujem umeleckej aj miestnej komunity). Má to však háčik, a nie malý – Zuzana je prakticky na všetko sama, resp. je jedinou zodpovednou osobou za obrovský projekt. Prepínanie vlastných síl minulé leto privodilo Zuzane hraničnú skúsenosť, svojho druhu osobnú kataklizmu a katarziu zároveň. 29. augusta minulého roku drevenicu zachvátil požiar.
„Pre mňa to bol hraničný zážitok, dúfam, že nič podobné už nikdy nezažijem. Koncom augusta sa odohrávalo keramické sympózium, bola som pred ním, počas neho aj po ňom veľmi vyčerpaná. Dokonca som mala akúsi víziu, týždeň predtým som sa v noci z ničoho nič zobudila vydesená, že sa stane požiar. Volala som Eve Masarykovej, aby sme to zrušili, že mám túto iracionálnu obavu a Eva ma ubezpečila, že všetko bude v poriadku, že to má všetko vyrátané a zistené, a aj naozaj mala. Vôbec ma nenapadlo, že sa to stane takým absurdným spôsobom. Zle som uložila popol, ktorý sme chceli použiť ešte na glazúry. Dala som popol do plastovej nádoby, prikryla plastovou celtou a položila som ho pred drevenicu. Bola som presvedčená, že je dostatočne vychladnutý, položila som naň aj ruku. Keďže nemám s takýmito vecami skúsenosti, a tiež obrovskou únavou po týždňovom workshope, kedy skoro každý deň pršalo, som nepomyslela na to, že sa to môže vznietiť, a už vôbec nie, že po pätnástich hodinách. Zaspali sme (s Ivanou Piatrovou) vyčerpané a ráno som sa zobudila na čudný zvuk, ktorý mi pripomínal bubnovanie kvapiek dažďa. Vyzrela som von oknom a nepršalo, tak som sa postavila a išla pozrieť, čo je to za zvuk, a zbadala som plamene pri drevenici. To bol taký neuveriteľný pohľad, že som si myslela, že sa mi to sníva ako vtedy. Zakričala som okamžite na Ivku, nech volá požiarnikov. My dve sme potom vybehli hasiť vodou, v tom šoku nás vôbec nenapadla myšlienka na hasiace prístroje, mali sme len krhlu a kýble. Ten čas, kým prišli požiarnici, sa mi zdal nekonečne dlhý, napriek tomu, že v skutočnosti prišli najrýchlejšie, ako len mohli. Vynášali sme veci z expozície a nad nami horela strecha, bolo to nebezpečné a nemali sme to robiť, ale vtedy som nedokázala racionálne myslieť, chcela som len zachrániť, čo sa dalo. Za šesť minút prišli požiarnci, a to už horela celá strecha. Bolo tam obrovské teplo, požiarnici hasili hodinu. Gro, resp. srdce drevenice zostalo zachované. V ten deň mala byť osadená pamätná tabuľa k 90. výročiu vyhorenia Važca a zapálená vatra zvrchovanosti. Taká zhoda okolností hádam ani nie je možná.
Musela som sa z toho zodpovedať, dostala som pokarhanie, pokutu od hasičov, ale nikto mi to nedával za vinu. Prišlo mi to neuveriteľné. Podržal ma Richard Gregor, bola som vtedy len v skúšobnej trojmesačnej dobe, aj starosta obce Milan Lištiak, aj Martin Hromada a Katarína Klučková zo ŽSK, miestni požiarnici, susedia a dokonca aj pani Hybenová, ktorá dávala celú tú expozíciu dokopy. Ona tam strávila 20 rokov života. Ja som sa dívala na tú dreveničku, ako horí, a vybavovali sa mi nedávne slová pani Hybenovej, ktorá verejne na vernisáži Važecké zlato povedala, že je rada, že je to tu v dobrých rukách. Mala som taký pocit viny, že neviem, či niekedy zažijem väčší. Zároveň som videla akoby samu seba vo veľkom rozlíšení, že vlastne tá horiaca drevenička som ja sama, príliš zapálená pre veci, neschopná ustrážiť si hranicu energie, prepínam sa v práci… Mám totiž pocit, že si nemôžem dovoliť zlyhať, špeciálne v tomto projekte. Bol to pre mňa hraničný bod, niečo ako zdvihnutý prst, ktorý ešte veľmi dobre dopadol, pretože sa nikomu nič nestalo. Uvedomila som si, že nemôžem takto ďalej pokračovať.
Doteraz považujem za najdôležitejšiu skúsenosť tú bezhraničnú podporu, ktorú som vtedy cítila spolu s nesmiernym pocitom viny. Pani Hybenová mi stále telefonovala, pýtala sa ma, či som v poriadku, či som spala, jedla, kedy prídem a podobne… Jej vnučka mi pomáhala spolu s mužmi z dediny odstraňovať zhorený odpad, ktorého boli dva kontajnery. Starosta pomáhal, kde mohol. Priatelia mi poskytli dočasný azyl na bývanie. Moja rodina mi tiež veľmi pomáhala a priatelia boli a stále sú veľký support. Stále mi je z toho do plaču. Prvé dva týždne som bola vo zvláštnom stave, nedokázala som odtiaľ odísť, mala som potrebu tento priestor strážiť a pracovať, nejako to tam čistiť a dávať dohromady napriek tomu, že som bola extrémne vyčerpaná a strhávala som sa pri každom zvuku, a keď som cítila dym, okamžite som všetko kontrolovala. Stále to tak mám. V tom čase som robila ešte vyúčtovanie dvoch grantov (v galérii som zamestnaná ako projektová manažérka), čo mi vlastne pomohlo sústrediť sa na niečo iné a dať sa postupne zase dokopy, ale až koncom februára som znovu nabrala silu a prijala túto skúsenosť ako to, čo som naozaj musela zažiť, aby som pochopila toto miesto a ono ma takto iniciačne prijalo.“
Po prvotnom šoku sa Zuzana napokon dokázala pozrieť na celú situáciu z nadhľadu. Drevenici zhorela strecha a kôlňa a tento rok by sa mala rekonštruovať. Mnohí miestni ľudia to vnímajú ako príležitosť pre nové začiatky. „Vďaka“ požiaru sa na dreveničku upozornilo, doslova vstáva z popola ako fénix. Má 100 rokov a prežila aj prvý požiar v roku 1931 ako jedna z mála, vtedy mala 10 rokov. Tento rok je nominovaná cez nadáciu VÚB na súťaž Poklady Slovenska.
„Trištvrte roka mi trvalo, kým som postupne prišla k tomu, čo si ostatní uvedomili zrejme hneď, že to bol vlastne super požiar. Nikto sa nezranil, rýchlo sa ho podarilo uhasiť, neboli žiadne komplikácie. O to väčšiu zodpovednosť pociťujem teraz a mám nesmiernu energiu, ešte omnoho väčšiu než na začiatku, byť tam s tými ľuďmi, ďalej v tom projekte pokračovať. Musím povedať, že som v miestnych ľuďoch asi našla skutočný poklad. Veci tam síce nejdú ľahko, ale vďaka nim je to nesmierne silné, a zároveň to miesto má takú silnú energiu, že to stojí za to. Len si musím nanovo nastaviť vlastné hranice, aby som nešla cez svoje energetické limity, a počúvať samu seba, radšej niektoré veci nerobiť, keď cítim, že prekračujem svoje možnosti. Dať viac aj na intuíciu a podivné, možno aj bláznivo a ezo pôsobiace signály. Takže sa mám na pozore a to je tá pekná vec, že sa o seba vzájomne staráme. Ten dom ma vlastne stráži, pretože si uvedomujem, že ak by som sa zosypala, celý projekt by sa zastavil. Musím urobiť aj nejaký Open Call a možno sa ukáže, že niekto o kom neviem, by tam tiež rád pracoval.
Mám vymyslených niekoľko dlhodobých plánov v danej lokalite, ako napr. Piaty element, kde budú štyri realizácie osadené v danej lokalite, začíname témou zeme osadením diela 1 ár od Anetty Mony Chisy na ekofarme vo Východnej, už teraz v júni, a s farmou budem spolupracovať aj na novej expozícii pre miestneho art brut umelca Martina Sabaku. Budem pracovať aj na dramaturgii výstav pre Dieru do sveta a snažím sa aj o spoluprácu s Múzeom ochrany prírody a jaskyniarstva. Važecká jaskyňa má 100 rokov od objavenia a chystáme intervenciu ideálne priamo v jaskyni. Strašne sa na to všetko teším a vážim si dôveru všetkých nových ľudí, ktorí ma oslovili a s ktorými spolupracujem. Vidím znovu samu seba, ako ležím na tráve v záhrade, je tam úplný pokoj, a vôbec mi nevadí, že som tam sama, nič mi nechýba, lebo všetko, čo potrebujem, je tam. Pani Jakubčová, ktorá sa do Važca tiež prisťahovala pred viac ako dvadsiatimi rokmi, mi minule vo vlaku povedala: A čo vy viete, možno ste prevtelený Hála. S domom sa potrebujeme a dávame na seba navzájom pozor.“
