Svetoznáma folklórna obec Východná mala kedysi väčší územný kataster ako Praha a jej najvyšším bodom je vrch Kriváň. Pohľad na Kriváň je z tejto obce naozaj výnimočne strhujúci. Je známa najmä zachovanými tradíciami, miestnou kultúrou a folklórom, ktorým žije najmä počas Ovčiarskych slávností, Folklórneho festivalu Východná, tanečných táborov Rozhýb kosti, Tancovanie pod Kriváňom (pre dospelých) a Krpčekovo (pre deti). Od roku 1975 tu prebiehajú počas folklórneho festivalu každoročne aj drevorezbárske sympóziá Kresané do dreva, počas ktorých vzniklo už viac ako sto sôch. O histórii a tvorcoch tohto sympózia napísala rovnomennú knihu Marianna Sabaková a Martin Mešša. Sochy sú výnimočným a dlhodobým príspevkom do sveta umenia art brut.
Neďaleko za areálom plotu, kde sa odohráva každoročne folklórny festival aj drevorezbárske sympózium, sa nachádza dom, v ktorom donedávna žil starý otec Marianny Sabakovej, Martin Sabaka, miestny art brut umelec. Jeho predzáhradka bola najvýraznejšia v celej obci. Narodil sa vo Východnej v roku 1925 a prežil v nej celý život. Po zdravotných problémoch a odchode na dôchodok sa Martin Sabaka v roku 1986 začal intenzívne realizovať vytváraním sôch vo svojej záhrade. Námetom sa mu stali najskôr stavby v okolí a potom rôzne miniatúry, sochy a budovy z celého sveta, ale aj rôzne iné objekty, ktoré poznal buď z dokumentov, alebo rozprávok, ako napr. domček deduška Večerníčka alebo Sklenený palác, Čínska pagoda či veľkolepá Fínska sauna. Predlohou mu boli rôzne obrázky, pohľadnice a suveníry, ale aj vlastná fantázia. Väčšina z nich je z dreva a betónu, ale nie sú to jediné materiály, aké Martin Sabaka používal. Začal drevenými sochami a prvá betónová socha je dodnes na Železničnej stanici vo Východnej. Sochy si aj datoval a vytvoril si na to svoj vlastný font, na ktorý používal hrubý ohybný drôt alebo urobil priamo reliéf v betóne. Všetky materiály, ktoré používal, pochádzali buď zo smetiska, alebo vznikli ako odpad v jeho domácnosti. Bol veľkým recyklátorom a zberateľom, v dielach nájdeme rôzne druhy fľaštičiek, hračky, hodiny, kovové odpadové materiály z výrobne reťazí na bicykle, plechy, alobaly, zapaľovače, vrchnáky atď. Niektoré kompozície pripomínajú aj filmové scény, našli by sme odkazy aj na kľúčových animátorov ako Jan Švankamajer. Je to zároveň aj živý archív dnes už historických produktov danej doby.
v dome Martina Sabaku. Na pohľadniciach Tower Bridge,
Bojnický zámok a obec Východná. Pohľadnice slúžili ako
predlohy pre diela, foto: Robo Kočan, 2022.
Poetika predzáhradky Martina Sabaku má však aj iné roviny čítania. Kedysi sa nedalo cestovať a nebolo isté, či sa doba zmení. Martin Sabaka začal tvoriť v čase končiaceho sa socializmu, zažil teda aj otvorenie hraníc, ale nikdy za hranice Československa či Slovenska nevycestoval. Ako sám hovoril: „Tento región nikdy nebol bohatý, a v minulosti ani nebolo možné cestovať po svete tak ako dnes, tak som si preniesol svet do záhrady.“ V každej fáze tvorby táto záhrada vyzerala inak, to, čo máme možnosť vidieť dnes, je len istá fáza tohto dlhodobého tvorivého procesu, ktorej súčasťou sa stalo aj počasie a okolitá príroda, keďže všetky diela boli v exteriéri a boli opracovávané ako vodou a vetrom, tak aj teplom. Autor bol autodidakt a nepoužíval vždy najvhodnejšie a najtrvácnejšie materiály.
O tom, ako na svojich dielach Martin Sabaka reálne pracoval, bol v roku 1999 natočený aj samostatný dokument, ktorý je možné vidieť na YouTube. Dokument sa volá Svet Martina Sabaku a nakrútil ho Ľubor Patsch. Film ukazuje napríklad aj technické úskalia otváracieho mostu stavby Tower Bridge, ktoré autorovi nedali spávať. Tento mechanizmus je momentálne poškodený, ale určite by sa dal znovu dať do pohybu. Dokonca bola pri ňom aj rieka vytvorená z plechového materiálu a v nej loď. Ktovie, ako by záhrada a dom vyzerali dnes, keby pán Sabaka ešte žil. Synovia Ján a Martin a vnuk Marek Sabaka sa po jeho smrti v roku 2016 podujali zachrániť dielo svojho otca a starého otca. Spoločnými silami, aj na podnet dnes už zosnulého architekta Viliama Grusku, ktorý bol aj autorom pôvodného návrhu areálu amfiteátra vo Východnej, sa rozhodli diela spolu s pomocou Ľubomíra Kružliaka previezť a uskladniť na Farme Východná. V hale, ktorá bežne slúži pre traktory a inú techniku, je momentálne uschované toto úžasné dielo v kompletnom rozsahu, a už teraz je také silné, že kto ho vidí, zostane zväčša v nemom úžase. Doteraz bol urobený súpis diel aj s rozmermi, s popisom, čo zobrazujú. Aktuálne diela profesionálne nafotil Robo Kočan a ešte za čias, keď Martin Sabaka žil, tak ich na pôvodnom mieste v záhrade nafotil Alan Hyža. Obaja zachytili sochy aj dom. Reštaurátor Filip Konkoľ začal toto leto s ich čistením a konzervovaním.
Nebyť pána Kružliaka, ktorý na farme pracuje a fandí kultúre a umeniu, a zároveň v dielach vidí aj potenciál pre farmu, nebola by záchrana tohto sveta pána Sabaku možná. Aktuálne vznikol tím, v ktorom sú zastúpení ako investori, tak aj umelci a teoretici – Ľubomír Kružliak, Tomáš Džadoň, Jozef Dorica, Pavel Konečný, Miroslav Šanda a Marek Sabaka. Na jar tohto roku prizvali do tímu aj mňa ako koordinátorku. Podarilo sa nám zatiaľ začať s čistením sôch, ktoré bude prebiehať až do júna budúceho roku, keď je v pláne od 1. júna 2023 otvoriť ich expozíciu.
Samotný proces a možnosť vidieť zmeny bolo vždy prirodzenou súčasťou prác Martina Sabaku, v čom by sme radi pokračovali a vytvorili experimentálne tvorivé prostredie, ktoré bude apelovať nielen na kreativitu, ale aj vzdelávanie ohľadom odpadov a recyklovania. Celý priestor bude situovaný v hale a na vízii jeho architektonického riešenia pracuje Tomáš Džadoň. Priestor má silnú atmosféru a je skvelý aj pre intervencie zo súčasného umenia. Aktuálna vízia pracuje s nápadom, že priestor bude rozdelený na dve časti. Predel bude tvoriť replika fasády domu na spôsob reálnej kulisy a cez funkčné dvere sa návštevník, ktorý sa najprv pri vstupe ocitne v „predzáhradke“, dostane do priestoru, kde budú osobné veci pána Sabaku a zároveň tvorivé dielne. Hlavným zámerom celého projektu je prekonať strach z toho, že je človek šialený alebo čudný, keď má chuť kombinovať a spájať netypické veci a vytvárať niečo nové, a možno pre iných veľmi bizarné. Pán Sabaka čas prežitý na dôchodku prežíval tak oduševnene, že by sme mohli povedať, že sa možno až v tomto čase konečne začal realizovať naplno a slobodne.
Vzhľadom na to, že sochy a objekty boli v exteriéri alebo sú priamo zakomponované na fasáde domu, boli len ťažko prenositeľné. Niektoré diela sú už aj značne poškodené, niektoré dokonca už ani neexistujú, ako napr. Eiffelova veža. V tom, čo zostalo, je však stále množstvo magickosti. Hala navyše pripomína staré francúzske secesné železničné stanice. Preto aj názov projektu Stanica svet. Svet, ktorý si Martin Sabaka vytvoril, je očarujúci svojou autentickosťou. Čo sa týka aktuálneho stavu Šikmej veže v Pise, možno ho považovať aj za nadčasový, keďže zobrazuje stav, keď sa veža naozaj zrúti, na čo sa s obavami čaká už niekoľko rokov. Stanica svet je už teraz otvorený priestor pre všetkých, ktorých to zaujíma. Vzhľadom na to, že sa farma nachádza už v oblasti TANAPu, chránenej krajinnej oblasti s piatym stupňom ochrany, osadenie a realizácia expozícií podlieha iným štandardom. Za všetkým sa vynímajú Vysoké Tatry. Samotný Martin Sabaka zobrazil ikonický vrch Kriváň na čelnej aj bočnej fasáde farebného reliéfu vlastného domu.
Konštelácie jednotlivých monumentov sú veľmi svojské. Čínska pagoda a Fínska sauna predčili všetky moje očakávania, podobne ako busta Milana Rastislava Štefánika, ktorá má tri hlavy. Ako prišiel práve k tejto štylizácii, je záhada. Okrem toho je v záhrade aj slovenský znak s dvojkrížom, ešte jedna busta M. R. Štefánika a aj akási zvláštna, východne až čínsky vyzerajúca loď, ktorá bola situovaná pod Eiffelovou vežou. Nechýba Bratislavský a Bojnický hrad, Zámok Hluboká nad Vltavou. Najviac sa vyníma Socha slobody a Ježiš z Ria de Janeiro. Úplne výnimočný je Sklenený palác, ktorý je vytvorený zo sklenených fliaš a bol v istej fáze celý číry, a potom bol zas natretý rôznymi farbami. Je to najkrehkejšia a ťažko prenášateľná socha. U viacerých objektov je istá polyfunkčnosť, aj Socha slobody mala byť pravdepodobne tak trochu aj pieckou, aby mohla niesť v ruke skutočný oheň.
Dom a predzáhradka Martina Sabaku sú situované vo Východnej na malebnom mieste so záhradou, a aj keď je momentálne zarastená a sochy v nej už nie sú, stále si zachováva rozprávkovú a tajomnú atmosféru. Na plote nájdeme zaseknutého plyšového medveďa, staré lyže, na fasáde dva reliéfy Kriváňa a farebné pásy okolo celého domu, pri vchodových dverách podkovu, vnútri napodobeninu dreva štukovou technikou, rôzne druhy koláží a dekoratívnych vzoriek na stenách a podlahe. Všetko je dokonale zladené do najmenšieho detailu, čo sa týka farieb, materiálov aj techník. Keďže Sabaka bol pôvodne obuvník, šil si aj vlastné topánky a nadšíval a zaplátaval oblečenie. Výsledný efekt je úplne fantastický a identický s najsúčasnejšími trendami v performatívnom umení, ba možno je ešte nadčasovejší. Keby si jeho oblečenie teraz niekto obliekol, bol by absolútne top.
Na dobových fotografiách je zreteľne vidieť, ako vedel Martin Sabaka kombinovať rôznorodé materiály, farby aj techniky, a aj jeho vlastný štýl obliekania a image bol veľmi špecifický. Táto rôznorodosť je zároveň aj úskalím pri reštaurovaní jeho diel, o čo sa momentálne snažíme v rámci projektu Stanica svet. Naposledy bolo možné jeho dielo vidieť vďaka kunsthistorikovi a veľkému fanúšikovi art brut Pavlovi Konečnému na skupinových výstavách art brut diel v Slovenskom rozhlase a v Českom centre v Paríži, kde bol model Eiffelovej veže, ktorá sa, žiaľ, nezachovala, a busta Milana Rastislava Štefánika. V roku 2015 vydala Artmap publikáciu Atlas spontánního umění, ktorej autormi sú spomínaný teoretik umenia Pavel Konečný a umelec Šimon Kadlčák. Je v nej skvelý výber diel od art brut umelcov a naivného umenia po celých Čechách. Keby sa pripravovalo ďalšie vydanie publikácie, tentoraz na Slovensku, isto by v nej Martin Sabaka nechýbal.
