Eyes Closed, Fingers Down by Tina Poliačková

Prechádzať sa výstavou Šimona Sýkoru v Pragovka Gallery je ako nazerať na svet so zatvorenými očami. Samotný názov výstavy Eyes closed, fingers down k tomu i nabáda. Séria vystavených obrazov zahŕňa väčšinou (auto) portréty postáv situovaných v nešpecifikovanom, snivom prostredí. Skôr ako melancholické rozjímanie nad tajomným charakterom existenciálne nabitého vyobrazenia je možné vnímať ich ako hľadanie subjektivity – a to nielen autorovej, ale aj ako všeobecnejší symptóm súčasnej spoločnosti. Prítomný maliarsky dôraz na figúru totiž pôsobí ako role-playing, skúmanie vlastných emócií a postojov vo vzťahu k vonkajšiemu svetu – niečo, na čo nadväzuje séria sprievodných projekcií na výstave. Tie pôsobia v kontraste so starostlivo vybudovaným fantazijným prostredím trochu schizofrenicky, či až nemiestne, pretože zachytávajú presne opačný pól umeleckej práce Šimona Sýkoru – performatívnu infiltráciu do súčasnej českej ultrapravice. Séria videí zachytáva autora v podivnej hre na domobranu či započúvaného do rytmu xenofóbnej hymny Mešita v podaní kapely Ortel na nacionalistickej demonštrácii organizovanej hnutím SPD. Tieto akcie, ktorých sa zúčastňoval s umelcom Martinom Kyrychom, nie sú v pravom slova zmysle explicitným politicky angažovaným dielom, ale dajú sa chápať ako post-ironický kultúrny jamming. Snahu o splynutie s často bizarnou „kultúrou“ ultrapravice berie vážne, ale zároveň je tak trochu hrou a pri sledovaní zaznamenaných situácii sa človek neubráni pocitu cringe komédie. Keď sa umelec na tripe v prestrojení za Petra Hampla pokúša na oslavách Nežnej revolúcie nakresliť portrét Václava Havla (čo sa mu, pochopiteľne, nedarí), tak všadeprítomné antikomunistické heslo „díky, že můžem“ nadobúda absurdné rozmery. Obe vrstvy diela Šimona Sýkoru sú bezcieľnym blúdením naprieč symbolmi, či už politickými, alebo čisto fantazijnými, a zároveň sú i obnažovaním ľudskej bezradnosti, ktorá sa maskuje za tvrdými gestami.