Bratislavská White & Weiss Gallery má celkom zreteľnú dramaturgiu, napriek pestrosti médií (s dominujúcou maľbou) i zastúpeniu umelcov – domácich i zahraničných, od mladých na začiatku kariéry až po osvedčených „bardov“. Hoci sa tu a tam dostáva na hranicu toho, čo zvykne niesť označenie stredný prúd, vo všeobecnosti si drží ambicióznu líniu úspešne kombinujúcu komerčné i prezentačné ciele a poskytuje vysoko profesionálnu prevádzku.
Umelkyňa mladšej strednej generácie Natalie Perkof pre galériu pripravila (spolu s kurátorkou Martinou Mrázovou) výstavný projekt Blíženci nadväzujúci na koncept vytvorený pre pražskú hunt kastner gallery. K jeho názvu majú asi najbližšie výrazné siluetné figurálne „maľby“ dvojíc (ego a alter ego?) postáv bez identity zasadených do neutrálneho prostredia. Je to symbolická dichotómia psychologická, spirituálna, či príbeh/situácia vytiahnutá z útrob asociatívnej pamäte? Asi z každého trochu. Autorka rada experimentuje s materiálmi, od tradičných (napríklad drevená dyha) až po high tech karbónové a karbón-aramidové tkaniny, ktoré dávajú povrchom nielen reliéfny, ale až haptický charakter a vytvárajú osobitý „čierny lesk“. Ten spolu so žltou by sme mohli asociovať zrejme s autorkinou hľadanou biologickou identitou. „Zošívané“ „plátna“, „textilácke“ či kolážové až asamblážové postupy tu prevládajú nad maliarskymi – na rozdiel od veľkých abstraktných monochromatických plátien (prípadne ich diptychov či triptychov). I tu experimentuje rovnako s materiálom a svetlom, čím vznikajú snové, temer nežné obrazy. Výstavu dopĺňa niekoľko na stene umiestnených objektov zväčša reliéfneho charakteru.
Voľakedy sa s istým zveličením hovorilo, že literatúru píšu muži a čítajú ženy. Posledné roky ju tie už aj (priam dominantne) píšu. Teda aspoň na Slovensku. Aj vo vizuálnom umení sa situácia mení. Počty študentiek v umeleckom vzdelávaní narástli a začínajú mať prevahu. Prinášajú nové témy, prípadne ich nové uchopenie (od sexuality cez psychológiu po feminizmus). To je úplne v poriadku. Aj keď tu vždy hrozí, že „rodové“ umenie môže niekedy strácať univerzálny apel, začne byť menej všeobecnejšie zrozumiteľné, podobne ako ženská literatúra. Natalie Perkof sa pohybuje na hrane, otvára síce „ženské“ témy, či presnejšie ženský pohľad na ne (od telesnosti po spiritualitu), no zatiaľ sa jej celkom dobre darí, hlavne vo figuratívnej tvorbe, ktorú považujem za najvýraznejšiu, vyhýbať sa klišé „ženskej“ umelkyne. A ani vlastne nevadí, že v nej trochu cítiť dizajnérku. Zatiaľ.
