Výstava Kataríny Poliačikovej Chvejúce sa okraje v bratislavskej galérii Médium prináša poetický komentár o tekutosti, neustálych premenách foriem, rôznych podobách času a pohybe medzi hranicami pojmov a definícií. Inštalácia sprostredkováva úvahy prostredníctvom kombinácie obrazu a slov a potvrdzuje, že pre autorku je vyjadrenie sa prostredníctvom textu a rozprávania rovnocenné fotografii, videu a objektom. Katarína Poliačiková a kurátorka Zuzana Jakalová prepájajú aktuálne diskutované koncepty alternatívnych a neantropocentrických temporalít, odvolávajú sa na špekulatívny prístup k svetu, tematizujú hyperobjekty a siete vzťahov, v ktorých sú zohľadňovaní aj neľudskí aktéri a entity. Na výstave je však ako ponorná rieka prítomný aj omnoho starší herakleitovský motív panta rhei, spojený s predstavou ustavičného plynutia a zmeny.
Ústrednou časťou výstavy je videoprojekcia, v ktorej autorka sugestívnym spôsobom rozvíja myšlienky o podobách a vlastnostiach vodného živlu, obrusovaní hrán a vzájomnej interakcii človeka a prírody. Poliačiková je senzitívna a empatická pozorovateľka, ktorá je zároveň schopná sprostredkovať svoje postrehy a okúzlenie svetom. Vo svojej tvorbe prekvapujúco prelína kontrasty založené na zmenách mierky a perspektív. Kombinuje prchavé momenty pozorovaní a geologický čas, efemérnosť morskej peny a neustálu premenlivosť vĺn porovnáva s večnou cyklickosťou prílivu a odlivu. Pre Poliačikovú sú dôležité spomalenia, pozornosť, intuícia, nuansy a rozlišovanie časovosti v tradícii pojmov chronos a kairos. Kvantitatívny, rovnomerne plynúci a merateľný čas prírodných procesov je konfrontovaný s kvalitatívnym časom vhodného okamihu, momentu, príležitosti, stretnutia, konania. Dôležitou líniou predstaveného uvažovania je prehodnocovanie dichotómie človeka a prírody, prípadne kultúry a prírody. Autorka nám odhaľuje svet ako ustavičné dianie metamorfóz, pričom „chvejúce sa okraje“ sú metaforou vzájomného dotýkania sa rôznorodých subjektov, objektov, nadväzovania situácií, zdieľania príbehov a emócií. Skvelú výstavu Kataríny Poliačikovej môžeme zaradiť do výrazného prúdu súčasných výstavných projektov, kde je ústredným prvkom voda, prípadne akvatické či nautické metafory. Rozvoj semiotiky vodného živlu a pestovanie poetiky fluidnosti sú zrejme založené aj na popularite a životnosti metafory „tekutej modernity“, ktorou sa sociológ Zygmunt Bauman pokúsil pomenovať našu dobu.
