Výstava Česko-slovenské konfrontace, Sovinec 1986-1994 (kurátorka Štěpánka Bieleszová), vytvorená v spolupráci Muzea umění Olomouc a Českého centra Bratislava, otvára z môjho pohľadu zaujímavú tematiku s veľkým potenciálom, hoci tak činí pomerne skromným až strohým spôsobom.
Celkom obsiahle, jasné a úhľadne spracované texty diváka*čku uvádzajú do sveta experimentálnych a konceptuálnych umelcov, ktorí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nachádzali útočisko pre slobodný rozvoj v relatívne izolovanej obci Sovinec. Vďaka vizionárskej a systematickej práci Jindřicha Štreita, ktorý bol vtedajšiemu režimu tŕňom v oku, sa tak darilo prinášať i formáty priateľských výtvarných konfrontácií medzi českými a slovenskými autormi, a práve výberu diel od týchto umelcov sa možno stať na výstave svedkom. Bolo by však možné ju spracovať i o čosi dynamickejšie – texty, ktoré na výstave nájdeme, sú napísané pomerne vecným štýlom, ktorý nevybočuje z rámca popisu historických udalostí, čo nie je vyslovene chybou, no podľa môjho názoru si táto tematika priam pýta preskúmať či pútavo rozviesť rôzne súvislosti (napríklad i so súčasnou, nielen politickou situáciou), či položiť podnetné otázky rôzneho druhu – a aj v textoch tak zdôrazniť, v akom zmysle tento projekt prichádza vo veľmi vhodnej dobe. Uvedomujúc si vlastnú „chorobu z povolania“, v rámci ktorej si moju náklonnosť často získajú skôr netradičnejšie riešenia výstav a/alebo kurátorských textov, ako jej ďalšie pozitívum vnímam, že aj keď veľmi jasne a vecne komunikuje niektoré fakty, ostáva stále aj výstavou, kde má divák priestor pre vlastné postrehy a rozvíjanie myšlienok. Jednotlivé diela sú rozostavené spôsobom, ktorý ostáva verný konceptu konfrontácií, a to prostredníctvom cieleného zoskupovania diel, ktoré medzi sebou nápadne zdieľajú niektoré formálne a/alebo obsahové/námetové aspekty, aj keď pochádzajú od autorov z rôznych miest a (dnes už) aj odlišných štátov, hoci zároveň osobitne spriaznených. Štreitova činnosť bola vo svojej dobe jedinečná (hoci príbuzná iniciatíva vznikla i v Bratislave) a iste existujú spôsoby, ako by na jeho snahy bolo možné, hoci už nie totožným spôsobom, nadviazať i dnes. V tomto zmysle súhlasím s vyjadrením kurátorky výstavy Štěpánky Bieleszovej, že je celkom škoda, že „v súčasnosti umenie predtým spoločného štátu nikto nesleduje tak komplexne“. Bolo by radostné v budúcnosti vidieť, keby vznikli aktivity podobného formátu – aj z iniciatívy mladšej generácie kurátorov, ideálne s presahom do súčasnosti.
