Podujatie JAMA prvýkrát prijalo označenie festival – v zmysle oslavy, ktorú predstavuje 5. výročie konania intermediálnej udalosti a zároveň 77. nedožitých narodenín Milana Adamčiaka. O silný úvod sa v piatok postaral koncert Veni Academy, pričom hravosť otvorených partitúr uprostred sály Galérie Jozefa Kollára nadväzovala zaujímavý dialóg s aktuálnou výstavou Mareka Kvetana.
Počas soboty sa celé festivalové osadenstvo presunulo do slávnostnej „obývačky“ kultúrneho domu v Banskej Belej, kde Adamčiak trávil posledné roky života. Intenzívne dopoludňajšie sympózium zahŕňalo vstup Jany Kapelovej a jej syna Kozmasa Moravčíka o hormónoch šťastia, exkurz Václava Janoščíka do dystopických scenárov popkultúry, cez ktoré uchopujeme svet okolo nás, aj teoretické pozadie tvorby Borisa Vaitoviča nadväzujúce na jeho piatkovú performance.
Vítaným osviežením bola následná prechádzka po okolí obce, počas ktorej svoje pozorovania predstavili prví rezidenti festivalu, Jürgen Rendl a Richard Hronský. A kým anekdoty z rozhovorov s miestnym obyvateľstvom ešte mohli byť vnímané ako sprostredkované subtílne čaro každodennosti, ich romantizácia pri snahe vztiahnuť sa k Adamčiakovej prítomnosti v Belej už bola rušivá. Hoci je to v súvislosti s umelcami zaužívané, mohlo by byť prínosné nahliadnuť tento príbeh nonkonformizmu aj kriticky a v širších súvislostiach.
Medzi najpoetickejšie zážitky patrila pozvánka Evy Priečkovej obrátiť sa a v skupine kráčať po okolitých kopcoch čelom vzad – hľadiac na uplynulé, opierajúc sa o všetko, čo je pred nami. Podobne vrstevnatým zážitkom bola aj večerná performance Jany Kapelovej a Petra Tilajčíka, ktorá nadväzovala na nedávnu výstavu umelkyne v trnavskej Synagóge. V dialógu štyroch rúk a nespočetného zástupu sklených nádob sa rozvíjali témy príťažlivosti, konfliktu, strachu i prijatia.
JAMA sa paradoxne týmto rodinne oslavným ročníkom najmenej napájala priamo na Adamčiakovu tvorbu a spolupracovníkov. Emancipáciou však nestráca nič zo slobody a zvedavosti, ktorou napokon dramaturgia Fera Királya a Evy Vozárovej vzdáva hold Adamčiakovmu odkazu najvernejšie.
