Aliza Orlan & Dominika Vyskočilová

Autenticita v osídlach originality. Formovanie výtvarného názoru je generačne špecifické a determinuje ho informačné prostredie digitálneho jazyka, v ktorom sa súčasní umelci automatizovane pohybujú. Individuálne diela autoriek najmladšej generácie Alizy Orlan & Dominiky Vyskočilovej sú napriek určitej komplementarite kompatibilné. Vo vzájomnej komunikácii sa vizuálna hra s infantilitou a priznanou gýčovosťou prelína s významovým vyhranením, kontrastom porno odkazov a detských hračiek, falickej symboliky vo vyšívanej linke. Generačne zrozumiteľné rámce, ktorými oslovujú diváka, sú plne v línii psychologického vývoja osobnosti (frontálny kortex), akcentuje krehkosť, neistotu, ale zároveň aj jasné kritické vymedzenie sa k narúšaniu osobného priestoru. Príroda, resp. krajina (priestor viacerých motívov), tu kontrastne k aktuálnej teórii ekologického ohrozenia predstavuje stabilné prostredie, ktoré slúži ako javisko pre analýzu „smerom dovnútra“, intimít a vnútorných procesov. To, ako psychologizujeme bežný jazyk, sa logicky premieta aj do výtvarného prejavu. Vizuálne známe stratégie reflektujúce starších autorov, napr. Jána Ďurinu, Luciu Tkáčovú či dvojicu Zentková – Grybos (v zmysle použitých textílií či textúr), sa pohybujú na hrane estetizácie a dekorativity, čo predstavuje kritický bod tohto komentára. Výrazným kladom je však inštalačné riešenie malých objektov i celkovej koncepcie ko-kurátora Samuela Velebného. Vizuálne špecifický spišský travertín či zaradenie priehľadných záclon kultivujú selekciu diel, zároveň rešpektuje mäkký textuálny charakter výrazov. Rovnako precízny je sprievodný text ko-kurátorky Dominiky Moravčíkovej, ktorý interpretuje spektrum tém autoriek. Pomáha nám zorientovať sa v detailoch a nuansách, odhaľujúc štruktúrovanejší naratív východísk a realizácií. Prvotný dojem familiarity v tomto kurátorskom uchopení sa rozrušuje intertextuálnou analýzou pozorného diváka. (Opäť) sme v prostredí návalov a afektov, otázok telesnosti a intimity, subjektivizácií v línii emocionálneho obratu Charlesa Escheho. Nanovo a znova dospievajúce a hľadajúce, možno sme to už videli, ale autorky si to prežívajú v spontaneite po svojom. Ľudské, (našťastie) stále ľudské.