Zuzana Sabová, Gabriela Zigová by

by 27. 2. 2024

Nový trenčiansky nezávislý priestor pre kultúru For maat poskytuje v bezprostrednej blízkosti železničnej a autobusovej stanice na slovenské pomery veľkorysú plochu pre výstavy súčasného umenia. V halovom priestore hosťovala v septembri a v októbri výstava Toto som už niekde videla Zuzany Sabovej a Gabriely Zigovej (kurátorka Lucia Gavulová). Už fotografia na pozvánke k výstave naladila návštevníkov*čky na pocitovú vlnu tzv. uncanny valley, ktorú vyvoláva digitálne manipulovaný obraz – niečoho, čo sa nám zdá blízke a známe, a pritom zvláštne vzdialené, vyumelkované. Otázka „A toto je ktorá – Gabriela alebo Zuzana?“ bola v prípade tejto výstavy zbytočnou detektívkou, identity a autorstvá sa tu zámerne prekrývali v rôznych rovinách. Umelkyne pre tento účel využili o. i. čoraz rozšírenejšie nástroje umelej inteligencie na generovanie obrazov, do ktorých naliali svoje fotografické archívy. Poňatie výstavy ako akéhosi hypertextu so staršími dielami autoriek, ich záznamami, dokumentáciou, novými dielami a spoluprácami vytvorilo prostredie, ktoré vydarene odráža našu hybridnú existenciu v rámci digitálnych rozhraní. Tie intímne presiakli do nášho každodenného života a ovplyvňujú naše prežívanie, ale aj našu pamäť a narábanie s ňou. Toto som už niekde videla prostredníctvom jednotlivých intervencií a diel komunikovalo viacero aktuálnych tém: život ako životný štýl (logá), autenticita jednotlivca (a vytváranie obrazov seba/o sebe) či autenticita autorského subjektu, prežívanie tela a telesnosti. Paradoxne, výstava, ktorá operuje na poli digitálneho obratu, sa bez ďalšieho zapojenia elektroniky zaobišla – až na starý televízor, na ktorom sa premietali záznamy z performancií. Symbolickým materiálovým zrastením tvorby autoriek sa stala rotujúca diskoguľa (párty ako leitmotív viacerých Zigovej diel) omotaná žiletkovým pletivom (obľúbený sochársky materiál Sabovej). Autorky a kurátorka z rôznych uhlov pohľadu poukázali na to, ako k nám nové technológie neprichádzajú ako šok, ale ako s nami postupne zrastajú, prenikajú do stále nových oblastí nášho života a pozornosti.

More stories by

Miroslava Urbanová