Sad ako model ako realita by Lýdia Pribišová

Voľný prepis rozhovoru s Martinom Piačekom

Martin Piaček je známy predovšetkým ako sochár, pracujúci s témami dejín, hrdinov, premenlivých národných identít, s protikladmi historických naratívov. Prostredníctvom týchto veľkých tém konfrontuje kolektívnu pamäť so svojou osobnou. V tomto príspevku sa však zameriame na menej známe smerovanie jeho tvorby, späté s jeho záujmom o záhradníctvo a krajinotvorbu. Aj v tejto línii, i keď inak, pracuje s nostalgiou, s oživovaním tradičných techník, so záujmom o zabudnuté, či okrajové javy. 

Nadväzujúc na svoju prírodovednú prax z rokov strávených štúdiom lesného inžinierstva, Piaček sa v poslednej dobe orientuje na sadárske praktiky ako na nástroj a priestor pre kreatívne stretnutia medzi človekom, prírodou a umením. V roku 2017 založil pri Rajke, kde býva, ovocný sad, ktorý sa postupne stáva jeho umeleckým/životným projektom. Sad ho zaujíma ako produktívna metafora pre interakcie medzi ľudským životom a časom a ako „heterotopia“ schopná spojiť množstvo protichodných snáh. Je to miesto, ktoré kombinuje výrobu s voľným časom, úžitok s krásou, prácu s rozjímaním, krajinotvorbu s donorstvom, fyzické úsilie s estetickým potešením, parazity s úrodou, medziľudské prepojenia ako aj prepojenia ľudí s inými, mimo-ľudskými formami života. Sad vytvára sieť dynamických životných situácií, ktoré sa odohrávajú v reálnom čase. Je to priestor dočasností a dlhodobostí, priepustnosti a toku, plánovaného a neurčitého. Na základe týchto rozporov je sad plný mikrokozmického potenciálu a postupne sa stáva analytickým miestom, ktoré predstavuje nielen iné vnímanie vegetačného či vlastného času, ale je aj barometer pre meniace sa sociálne a kultúrne prostredie krajiny. Tým ponúka úrodné pole na predstavovanie si alternatívnych skutočností. 

Sad v Rajke vníma ako modelovú štúdiu. Dlho uvažoval nad jeho štruktúrou, vznikli k nemu rôzne skice fungujúce ako samostatné kresby, ktoré pracujú s jeho pôdorysom a morfológiou. Časť sadu je figová, podľa umelcových slov symbolicky zmyslová, vyžadujúca rýchle spracovanie a konzumáciu. Výsadba fíg je i reakciou na globálne otepľovanie, na fakt, že sa juh posúva na sever. Druhá časť sadu je prevažne orechová, metaforicky vytvára trvalejší, stabilnejší protipól. Orechy predstavujú zásoby, sú výživné a dobre sa uskladňujú. Ovocie, ktoré býva v sade zdrojom príjmu, ho ale zaujíma skôr z hľadiska nefinančných prístupov, ako energia, reťazenie, ako spoločensko-kultúrna mena. 

Zároveň sad vníma ako malú vzorku ekosystému, ktorú systematicky podriaďuje multidisciplinárnemu výskumu. Za posledný rok oslovil k spolupráci umelcov, kurátorov, botanikov, pedológov, entomológov a geológov, ktorí skúmajú charakter a biotop tohto odľahlého a ohraničeného miesta. Materiál, ktorý postupne hromadí, mu slúži pre zblíženie a pochopenie krajiny na jednej strane a ako podklad pre ďalšie umelecké spracovanie na strane druhej. Utilitárny potenciál krajiny je tak doplnený o úprimný pokus dosiahnuť holistickejší vzťah k prírode, zosúladiť sa s radikálnym priestorom prírodného sveta a prekonať dualizmus príroda – kultúra. V dnešnej dobe, ktorú charakterizujú zásadné zmeny podnebia a migračné toky, je možné vnímať sad (a krajinu všeobecne) ako miesto raja a exilu, ktoré odráža v rámci svojich hraníc naliehavé témy, ako je antropocén, politika semien, invazívnosť vegetácie a hmyzu, extraktívna ekonómia a vlastníctvo zeme. Pre Martina Piačeka je sad ohraničené miesto túžby, transformačná energia, tvoriaca platforma, zdroj optimizmu a regenerácie, priestor pre starostlivosť, transfer a výmenu.

S motívom sadu Martin Piaček pracoval i v Karlín Studios v Prahe, kde vystavil Štúdiu pre spiaci sad (2018). Mladé stromky v inštalácii podopierali tyče pomaľované farebnými pásmi, pripomínajúcimi zvinutú vlajku, odkazujúc na rôzne typy hraníc, čo je zas téma, opakovane sa vynárajúca v iných Piačekových dielach. Pracoval tu s jabloňami, ktoré mali prežiť zimu v galérii. Priestor galérie bol prispôsobený ideálnym podmienkam pre zimný spánok ovocných stromov: počas celých dvoch zimných mesiacov trvania výstavy sa v galérii nekúrilo a nesvietilo. Piaček tu prispôsobil kultúrny priestor prírodným procesom. Dodatočne postavil do protikladu pokojnú dormanciu stromov s ich magickou silou, ktorú podčiarkol videom plaziaceho sa hada. Tematicky nadviazal na svoje staršie diela pracujúce s potrebou človeka inštrumentalizovať prostredie, v ktorom žije. 

V kontexte public art festivalu Medzicentrum (2016), ktorý organizovala Nina Augustínová Šošková v Dúbravici, v rámci rezidencie občianskeho združenia Periférne centrá, Martin Piaček vytvoril MOBILnú sušiareň ovocia. Predtým sa zúčastnil na workshope – oprave tradičnej sušiarne na ovocie z 19. storočia a exkurzie po tradičných sušiarňach v Bielych Karpatoch. Mobilná sušiareň ovocia funguje na platforme prívesného vozíka, ktorý bol od roku 2012 využívaný v projekte Verejný podstavec.  V sušiarni, obsahujúca i piecku, ktorá udržiava rovnomernú teplotu potrebnú na sušenie sa sušili jablká z divoko rastúcich jabloní. Súčasťou projektu bola prechádzka po miestnych odrodách s pomológom, ochutnávku muštov starých odrôd ovocia a prezentácia technológií sušenia ovocia. 

Umelec sa o tradície ovocinárstva a o ekologické aspekty využívania krajiny zaujíma dlhodobo. Ako hovorí, doba podobné projekty potrebuje. Sme odcudzení prírodnému svetu a vnímame ho ako niečo, čo by sme si mali podrobiť a využívať. Projekt sadu vyzýva k prehodnoteniu nášho vzťahu k, a zodpovednosti voči, prírode s dôrazom na cykly života a konzumácie. Z inej perspektívy, sa jedná o dlhodobé rozpúšťanie hraníc medzi realitou a reprezentáciou, o výzvu premýšľať o úlohe umenia pri obnove súčasného priestoru a času.

Martin Piaček (1972) je z Bratislavy a žije v Rajke. Po bakalárskom štúdiu Lesného inžinierstva na Mendelovej univerzite v Brne študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Juraja Bartusza a ateliéri Jozefa Jankoviča. Od roku 2007 vyučuje na VŠVU, od roku 2018 vedie Ateliér vvv (vizuálne verbálne verejné) na Katedre intermédií. Vybrané samostatné výstavy: 2019: Cosy Cosmos Cosmetics, (s Anetta Mona Chisa), Schaubmarov mlyn, SNG Pezinok (SK); Niečo nám ostáva, (s Dorotou Kenderovou), HotDock Bratislava (SK); 2018: Štúdia pre spiaci sad, (kurátorka Caroline Krzyszton), Karlín Studios Praha (CZ); 2017: Warm Sound, Faint Earth (s Andrásom Cséfalvayom) MMS SNM, Bratislava (SK). Vybrané skupinové výstavy: 2019: Art Encounters Biennial 2019, Timisoara (RO); 4+4 Days Festival, Prague (CZ); Go, Stay, Stop, Modem Debreden (HU); 2017: Collective Collection, tranzit.sk Bratislava(SK); 2017 Working exhibition, Nová synagóga, Žilina (SK), 2017 Universal Hospitality, Futura Praha, Meet Factory Praha (CZ).