VÝSTAVA Erased Walls bola súčasťou veľkej prehliadky súčasného umenia Mediations Biennale v poľskej Poznani (11. 9. – 30. 10. 2010). Neskôr ju kurátor Juraj Čarný s drobnými obmenami preniesol do galérie Space v Bratislave (4. – 30. 11. 2010).
Ako to už s lokálnou konkurenciou v strednej Európe býva, Mediations sa konalo v rovnaké dni ako iné bienále súčasného umenia v Lodži. Leitmotívom celej akcie bola výmena európskej a ázijskej kultúry (v tom čase prebehla v Poznani konferencia 58 ministrov kultúry z rôznych štátov sveta), dialóg kultúr strednej Európy, kultúrna komunikácia, chvála rôznorodosti, eliminácia hraníc na mnoho spôsobov – skrátka skvelá výplň kolóniek v grantových prihláškach. Podozrenie, že celá vec sa vlastne deje z iných ako umeleckých dôvodov, mohol divák nadobudnúť i keď si dal námahu obísť otvorenia jednotlivých častí bienále. Mohol počuť kvetnaté prejavy o konaní dobra pre kultúru, zakaždým v podaní zástupu starostov/riaditeľov/organizátorov/výkonných riaditeľov. Skrátka, celá plejáda ľudí, vzhľadom na to, že niektorí umelci svoje diela priviezli sami a všetci inštalovali svojpomocne na mieste. Keď sa teda divák dostavil načas na otvorenie jednej z lokácií Erased Walls, mohol vidieť napríklad Marcusa Shahara strácať trpezlivosť nad nedokončenou inštaláciou a nad tvrdohlavým pomocníkom, ktorý mu práve takmer niečo rozbil. Na „VIP“ večierok so šampanským a „osobnosťami“ medzinárodnej kultúry nikto z vystavujúcich autorov nedostal pozvánku, čo zaváňalo aroganciou dobre známou z čias, keď sa spoločnosť delila na papalášov a sivú masu. Kto a kde si teda vlastne zlízol smotanu z tejto sústavy „pojazdných cirkusov“ sa nedozvieme. Napriek smútku, ktorý doľahne na človeka, čo sa aspoň trochu vyzná v situácii medzinárodných kultúrnych sietí, Erased Walls bola najzaujímavejšou sekciou tohto projektu. Len pre predstavu o rozsahu bienále, táto časť mala 10 kurátorov vrátane Juraja Čarného a okolo 120 vystavujúcich autorov. Témou bola situácia v krajinách, ktoré prežívajú transformáciu z totalitnej a ideologicky orientovanej spoločnosti na formy kapitalizmu nám na vlastnej koži známe v strede a na východe Európy. Čarný zvolil českých a slovenských autorov, s ktorými dlhodobo spolupracuje a na medzinárodnej platforme ich kvality nemôžu sklamať, to všetko obohatené o zaujímavý koncept Srba Vladimíra Nikoliča a inštaláciu Plamena Dejanoffa. Aneta Mona Chişa a Lucia Tkáčová sa na bienále objavili v časti nemeckého kurátora Matthiasa Reichelta a Tomáš Džadoň sa napriek prítomnosti v katalógu v Poľsku pre zmenu neobjavil vôbec.
Výber z Erased Walls (nielen Čarného časť) bol koncom roka 2010 inštalovaný v Bratislave. Pri prvom pohľade na výstavu v galérii Space sa natískajú otázky – koľko súčasného umenia naraz znesie jedna galéria? A opäť zvyčajná otázka – je toto jediný priestor, kde uvidíme relevantné prezentácie súčasného (alebo nebodaj zahraničného) umenia v Bratislave? Čo sa vlastne dozvieme o slovenskom umení, keď si pozrieme túto výstavu? Space bol obohatený o chýbajúci panelák Tomáša Džadoňa, variáciu spoločensky šteklivej uhorsko-slovenskej inštalácie Na tom našom od Mareka Kvetána alebo Poctu Jánovi Kulichovi od Dušana Zahoranského, ktorý na jednu z najväčších trápností v slovenskej kultúre v roku 2010 reaguje dielom – alebo inak povedané, prekročením rámca aktivít okolo protestu proti Kulichovmu Svätoplukovi do „posvätnej“ sféry výtvarného diela. To všetko samozrejme bez kritickej diskusie. Každopádne, dvadsať rokov od nežnej prebehlo, aj v Poľsku, aj na Slovensku, a Erased Walls môže napovedať niečo o tom, čo sa za tie roky stalo.
Space, project SPACE a SPACE garrage, Bratislava, 4. 11. – 3. 12. 2010
Pohľad do inštalácie výstavy Erased Walls;
TOMÁŠ DŽADOŇ, Je to atrakcia, alebo to iba padá?, 2009, objekt;
ROLAND SCHEFFERSKI, Naša záhrada, 2010, inštalácia; GRUPA 4!, Smrť skurvysyna, 2009, objekt.
Foto: Paťo Safko.
Katarína Müllerová je teoretička umenia.
