Láska medzi Inez van Lamsweerd a Vinoodhom Matadinom, ktorá je základným prameňom ich práce, pripomína Aristofanovu reč o oddelení pohlaví v Platónovom diele Sympozion. Aristofanes v nej načrtol mýtus o stvorení rozdielnych pohlaví – rozpráva o čase, kedy existovali tri pohlavia: muž, žena a ich zjednotenie, ktoré nazýva androgynické. Pohlavia a ich tvary korešpondovali so slnkom, mesiacom a zemou. Prehistorický človek bol okrúhly, mal štyri ruky a nohy, jednu hlavu a dve tváre – takto existoval ako celok, až kým nebol rozdelený na dve bytosti ako trest za to, že sa bratia Ótos a Efialtes pokúsili vyliezť na Olymp a dotknúť sa bohov. Rozdelením tretieho androgynického pohlavia vznikla láska medzi mužom a ženou.
Inez a Vinoodh – ktorých svet spoznal ako výnimočný jednotný celok – začali svoju spoločnú kariéru v roku 1986, keď Vinoodh prizval Inez nafotiť jeho kolekciu oblečenia Lawina, ktorá sa však veľmi dlho neudržala. Nespočetné množstvo profilov publikovaných o tejto dvojici náležite prezentuje nielen ich nesmierne plodnú fotografickú kariéru, ale aj ich fyzickú krásu. Mnohé z nich sa sústreďujú na ich životný štýl a rovnakou mierou aj na ich fotografie. Rozprávajú nám aj o premenlivosti ich dvoch identít a jej aplikovaní na celé svoje dielo, či už ide o nedávne prieniky do oblasti šperkov a parfumov, alebo fotografie, ktoré ich preslávili. Svedkovia ich práce opisujú Inez počas fotografovania ako statickú, nehybnú pozorovateľku, zatiaľ čo Vinoodh obieha okolo modelu ako túlavá kamera – dve vízie, ktoré vytvárajú jeden obraz. Sú znovuzjednoteným celkom, ktorý vystihuje ich ikonické dielo Me Kissing Vinoodh (Passionately) (Ja ako bozkávam Vinoodha (vášnivo), 1999), na ktorom je zachytená Inez ako náruživo bozkáva Vinoodha, ktorého však z obrazu digitálne odstránili. Zatiaľ čo táto verzia diela bola vystavovaná v galériách, druhá, na ktorej je Vinoodh prítomný a Inez pokrýva telová maľba, bola použitá v rámci kampane pre značku Lanvin Homme.
Úvod 90. rokov minulého storočia, kedy Inez a Vinoodh začali spolupracovať, definoval štýl grunge. Inez prišla do New Yorku v roku 1991 na ročný rezidenčný pobyt do MoMA PS1 a natrvalo sa v meste usadila roku 1995. Na Gerrit Rietveld Academy získala prístup k technológiám potrebným pre digitálnu úpravu fotografií a naučila sa ich ovládať. Tieto nástroje sa postupom času stali pre každodenných užívateľov úplne bežné a dostupné, no v roku 1991 prácu s nimi ovládali ešte stále len profesionáli. Novozískané zručnosti využili pri tvorbe svojho prelomového úvodníka s názvom For Your Pleasure (Pre vaše potešenie). Ten v apríli 1994 publikoval časopis The Face a priniesol zábery modeliek bezchybne kombinované s pozadím z fotobanky, pričom výsledné obrázky niesli tajomné názvy, ako napríklad Well Basically Basuco is Coke Mixed with Kerosene (Nuž, Basuco je v podstate kola pomiešaná s petrolejom) – ten zobrazuje dve ženy deliace sa o nanuk na pozadí záberu štartu raketoplánu; alebo My Mother? I’ll Tell You About My Mother… (Moja matka? Porozprávam ti o mojej matke…), na ktorom si sekretárka sediaca v kancelárii prikladá k perám cigaretu. Tieto obrazy, ktoré sa otvorene hlásia k teatrálnosti a nablýskanej pompéznosti, a využívajú učebnicovú symboliku, vzdorovito predstavovali všetko iné, len nie štýl grunge, čím vo svete módy vyvolali zaslúženú kolektívnu úľavu. Tým, že Inez a Vinoodh priniesli alternatívu grunge, hlásajúc sa k štýlu Guya Bourdina dominantnému v 80. rokoch minulého storočia, rýchlo získali mnohé zákazky nafotiť kampane pre klientov ako Balmain či Yves Saint Laurent a ich práce opakovane publikovali časopisy ako V alebo Paris Vogue. Ich fotografie sú bezchybné; ak využívajú intenzívnejšiu digitálnu úpravu, je to len v prospech dosiahnutia dojmu tajomna. Thank You Thighmaster (Vďaka, Thighmaster, 1993) zobrazuje ženu, ktorej bradavky a pohlavie boli odstránené z obrazu; The Forrest (Les, 1995) zobrazuje mužov v polotričkách v oddychových polohách, ktorým boli digitálne prirobené starostlivo upravené ženské ruky (na jemnejšej a neskoršej verzii je speváčka Lady Gaga stojaca ako trojhlavý Cerberus). Grunge nie je očarujúci – čisté a vyšportované telá ikonického seriálu 90. Rokov Baywatch kladúce dôraz na zdravie a imidž nahrádza neupraveným a rozstrapateným vzhľadom. No jasný element štylizácie a rafinovanosti v diele Inez a Vinoodha prináša alternatívu k nedobytným pojmom sveta módy prostredníctvom stratégií prepožičaných zo štýlov drag a camp.
Aj keď sa dielo Inez a Vinoodha otvorene venuje premenlivosti medzi pohlaviami a téme rozbitého vnímania samého seba, v konečnom dôsledku je reflexiou samotnej dvojice Inez a Vinoodha – identity, ktorá aj tak stále závisí od rozdeľovania na mužské a ženské. Základnou vlastnosťou vnímania štýlu camp je zaujať neutrálny postoj a uprednostniť štýl pred obsahom – dosiahnuť odstup prostredníctvom potláčania vnímania indivídua a zvýrazňovania detailov. No ruka v ruke s týmto odstupom kráča nezainteresovanosť a apolitický prístup. Deväťdesiate roky vniesli grunge do všeobecnej estetiky, no rovnako aj fenomén queer do všeobecného diskurzu. Zjednotená identita Inez a Vinoodha existuje v akejsi premenlivej konštelácii uprostred týchto dvoch elementov. Estetiku štýlu camp, ktorá umožňuje nájsť a definovať identitu výstrednosti (queer), v ich tvorbe však zmierňujú opakované náznaky toho, že ich práca je výsledkom lásky – a láska je slepá.
Zreteľnejšie duplicity estetiky štýlu camp sa vynárajú na povrch vtedy, keď sa Inez a Vinoodh venujú dvojzmyselnosti prítomnej vo viacerých kontextoch – v móde, reklame, publicistike, umení a pod. Okrem toho, že sú obaja komerční fotografi, obaja rozvíjajú svoju kariéru aj ako komerční umelci. Ich fotografie vystavujú umelecké inštitúcie od začiatku 90. Rokov minulého storočia. Spoločné dielo The Forrest (Les), ktoré vystavovali komerčné galérie po celej Európe, vytvára dojem editoriálu vystaveného ako umelecký exponát. V roku 2012 začali spolupracovať s galériou Gagosian Gallery. Ich spolupráca s galériami však má rôzne podoby – v roku 2011 boli Inez a Vinoodh kurátormi výstavy We Set off in High Spirits (Vyrážame s výbornou náladou) v galérii Matthew Marks v New Yorku a o rok neskôr výstavy Transformer II v parížskej galérii Air de Paris. We Set off in High Spirits (Vyrážame s výbornou náladou) mapuje históriu diel, ktoré ich ovplyvnili: fotografia Eda van der Elskena Zwitserland (1967) zobrazuje ženu so sadrou na celej nohe ležiacu chrbtom do záberu na posteli na balkóne s výhľadom na Alpy. Drsný rozdiel medzi interiérom v popredí a exteriérom v pozadí tejto snímky má podobný efekt ako komponované fotografie z editoriálu For Your Pleasure (Pre vaše potešenie). Takisto aj maľba Roberta Greenea z roku 1988, ktorá nesie rovnaký názov ako celá výstava We Set off in High Spirits, zobrazuje dve postavy, ktoré sa priam strácajú na obrovskom pozadí. Pri týchto dvoch umeleckých dielach, rovnako ako pri mnohých fotografiách Inez a Vinoodha, je mizanscéna dôležitejšia ako samotný subjekt. Výstava Transformer II, ktorá bola koncipovaná na pokračovanie, predstavila vybrané artefakty z osobnej zbierky Inez a Vinoodha, ako aj iné diela autorov z ich rozsiahlej sociálnej siete. Tu konfrontujú dvojzmyselnosť svojich prác, ktoré využívajú prvky z rôznych štýlov, vrátane dvojstránok v časopisoch, ako napríklad RE Magazine # 6, 2001, The information trash can, page 15-16 (Informačný odpadový kôš, strana 15 – 16), ako aj diel ich dizajnérskych partnerov a častých spolupracovníkov M/M. Najvýznamnejšie diela v tomto zmysle sú vedľa seba vystavené Christy Stereo Christy (2002), čo je portrét supermodelky Christy Turlington a maľba Richarda Phillipsa toho istého portrétu. Toto spárovanie odkazuje na iné dvojité umelecké dielo od Katharine Sieverding s názvom Transformer – Solarisation 2A/B (1973/2000) predstavujúce zrkadlové obrazy presvietenej ženskej tváre, ktorá je Christy podobná. Maľba Richarda Phillipsa využíva populárny spôsob stvárňovania, ktorý Inez a Vinoodh využívajú, pričom oni sami reflektujú Phillipsovo dielo vo svojej širokej komerčnej praxi. Obe strany sa tak dostávajú do akejsi dvojzmyselnej sféry, v ktorej neexistuje rozdiel medzi umením a módou.
Vďaka tomu, že ich diela cirkulujú v tých najvyšších sférach luxusu, nimi zorganizované výstavy prezentujúce fotografie iných celebrít s umeleckými ašpiráciami, ako James Franco či Lady Gaga, sa nezdajú až také prehnané. Nič na ich prácach ani inštitúciách, ktoré ich vystavujú, nenaznačuje, že by boli nekomerčné – a z toho dôvodu sú otázky kedy, prečo a ako sa predajú irelevantné. Ich výstavy pôsobia ako dvojstránky z časopisu zavesené na stene galérie. Toto je však zároveň aj definujúca vlastnosť štýlu camp, ktorý by pod skúmavým pohľadom umeleckej kritiky mohol pôsobiť aj ako gýč. Tým, že svoje módne diela prezentujú ako umenie, ale zároveň aj naopak, umenie ako módu, dosahujú Inez a Vinoodh cirkuláciu ich diela podobným spôsobom, akým pristupujú k téme pohlaví – prestupujú ich a plynule sa pohybujú medzi jednotlivými sférami.
Je vhodné uvedomiť si, že jazyk módy čerpá z dvojznačných dichotómií – prirodzeného a umelého, krásneho a groteskného, vysokého a nízkeho. Takisto závisí od napätia vytvoreného umelým povýšením, pri ktorom sa móda rovnako ako fotografia usiluje transponovať všedné krásnym – aj keď objekty, ktoré Inez a Vinoodh zobrazujú, v prvom rade nikdy nie sú všedné. Ďalšia línia ich diela – absolútne výstižnéčiernobiele portréty modeliek, modelov a celebrít na nepoškvrnenom bielom pozadí – prostredníctvom estetiky štýlu camp skrášľuje to, čo už krásne a očarujúce je. Lady Gaga sa oblieka ako jej alter ego, „dragový kráľ“ Jo Calderone – postavička, ktorú vytvorili Lady Gaga a jej priateľ, módny novinár Nicola Formichetti. Na obálke časopisu The Gentlewoman Inez pózuje ako bradatá žena. Ich „nedragový“ postoj k tejto téme naznačuje hyperbolizovaný prístup k stvárňovaniu slávy a hrdinstva, nie pohlavia. Hrdinstvo je vryté do histórie fotografie,no úloha hrdinu tu prináleží fotografovi, nie jeho objektu. Nikto sa nestáva hrdinom len vďaka pozornosti objektívu, preto sa portréty Inez a Vinoodha usilujú „glorifikovať špecifickosť a charakter (…) konkrétneho elementu v niečej fyziognómii, posilňujúc ho prostredníctvom objektívu, vďaka čomu sa každý stáva hrdinom“. [„Abstracting Beauty: Inez & Vinoodh“, Nowness, 13. júl 2013.] No keďže sa každý z ich fotografických objektov stáva hrdinom, samotné hrdinstvo rýchlo prestáva byť zaujímavým; Inez a Vinoodh dokážu degradovať hrdinské na všedné, pričom poukazujú na banalitu slávy. Práve toto je tá vrcholná komédia, vďaka ktorej si ich dielo udržiava v ríši módy podvratný vplyv. Identifikujú prvky módnej fotografie, autorov ako Helmut Newton či Guy Bourdin, a prezentujú ich v štýle drag. Čo teda odlišuje Inez a Vinoodha od jedinečných vízií týchto predchodcov? Očividnou odpoveďou je fakt, že ich autorstvo je spolovice ženské a že svoje snímky vytvárajú z dvojakej perspektívy. No stále sú to dvaja jednotlivci a to je v konečnom dôsledku jednoduchá pozícia. Zistenie, že ich dielo využíva prvky štýlov camp a drag, je optimistické. Naopak, ich oscilovanie medzi identitami a profesionálnymi pozíciami by mohlo byť chápané ako „snaha“ nevyhýbať sa prenasledovaniu, ale maximalizovať ich životaschopnosť v čo najširšej možnej sfére, a to všetko pod záštitou lásky. Ich pokračujúca séria kvetinových fotografií môže pôsobiť nevinne, no práve vtedy, keď sa ako zjednotený celok plynule pohybujú od natáčania jedného videa k druhému pre značky ako Miu Miu, Juicy Couture a Dior, si uvedomujeme rozsah toho, čo je možné, keď je v praxi aplikovaná láska. Všetky línie bádania končia pri nich dvoch, pri Inez a Vinoodhovi.
Inez van Lamsweerde (nar. 1963, Amsterdam) a Vinoodh Matadin (nar. 1961, Amsterdam) žijú v New Yorku.
Vybrané sólo výstavy: Gagosian Gallery, Atény/Beverly Hills, Kalifornia/Paríž; Dallas Contemporary; FOAM Fotografie museum, Amsterdam; Matthew Marks Gallery, New York; Stazione Leopolda, Florencia; White Cube, Londýn; Rudiger Schottle Gallery, Mníchov; Air De Paris, Paríž.
Inez a Vinoodh okrem mnohých ďalších publikácií pravidelne prispievajú do časopisov Vogue Paris, Purple Fashion, Porter, W Magazine a V Magazine. Vytvorili reklamné kampane pre módne a parfumové značky ako napríklad Miu Miu, Chloë, Viktor & Rolf, Balmain, Zegna, Hugo Boss, Yves Saint Laurent, Dior, Gucci, Givenchy, Balenciaga či Chanel.
My Mother? I’ll Tell You About My Mother… (Moja matka? Porozprávam ti o mojej matke…) – The Face, 1994. S láskavým dovolením umelcov.
Predchádzajúca strana: 1 Red Anemone, 1 Pink Carnation, 1 Purple Calla Lily, (1 červená veternica, 1 ružový klinec, 1 fialová kália) 2013. S láskavým dovolením umelcov a Gagosian Gallery. Christy, 2002.
S láskavým dovolením umelcov a Gagosian Gallery. Lady Gaga – Joe Calderone
3, Yoü & I, 2011. S láskavým dovolením umelcov a Gagosian Gallery.
Všetky fotografie (c) Inez van Lamsweerde a Vinoodh Matadin.
Dena Yago je umelkyňa a spisovateľka, žije v New Yorku. Je zakladajúcou členkou skupiny K-HOLE pôsobiacej v oblasti predpovedania módnych trendov.