Zbierka v ponímaní Lucie Gašparovičovej nie je prvotným impulzom, ale prirodzeným dôsledkom jej tvorby. Predmety do zbierkovej kolekcie nezbiera, ale sama ich vytvára. Určí si konkrétny predmet ako ideálny platónsky pojem (prsteň, lyžička) a vytvára jeho vtelenia, variácie, interpretácie v rôznych formách, materiáloch, až vytvorí sériu – zbierku. Analyzuje a reinterpretuje tak svoju šperkársku tvorbu. Stále viac smeruje k analytickému, konceptuálnemu poňatiu dizajnérskej praxe, v poslednej dobe sa venuje najmä voľnej tvorbe. Pracuje často s fyzikálnymi a chemickými procesmi. Napríklad sleduje, ako reaguje meď oxidáciou na dotyk rukou alebo ako svetlocitlivý papier vychádza z vlastností striebra (dagerotypia je založená na oxidácii kovu). Pre jej realizácie je typický minimalistický charakter a takmer absentujúca farebnosť. Zaujíma sa o predmety bežnej spotreby, všeobecne známe produkty. Jej inklinácia k zbierkam sa naplno prejavila na výstave Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová zbierajú, realizovanej v Považskej galérii umenia v Žiline (kurátorka Mira Sikorová-Putišová, 11. 12. 2014 – 8. 2. 2015). Gašparovičovú zaujímajú predmety, ktoré ľudia bežne zbierajú. K zbieraniu sa dostala cez materiál, zaujímala sa o drahé kovy. Pozorovala vzťah ľudí k predmetom. Často zbierajú predmety zo vzácnych materiálov. Kládla si otázky, prečo chcú ľudia dané veci vlastniť a uchovávať. Fascinuje ju, keď vzťah k objektom prerastá do obsesie, magického pohltenia. I keď, ako hovorí, ona tento problém nemá a vecí sa vie veľmi dobre zbaviť. Lucia Gašparovičová často pracuje s nejakým symbolickým objektom, ktorý skúma v rôznych materiáloch (striebro, bronz). Pri súbore lyžičiek autorka skúmala rôzne vlastnosti prostredníctvom zmeny materiálu, hmotnosti a vonkajších podmienok. Zaujímala sa o časový moment – opotrebovanie, postupný zánik materiálu, či už používaním, alebo vonkajším prostredím. Tento proces dokonala prácou 1104 gramov (2016), keď roztavila všetky strieborné predmety, čo dovtedy od roku 2011 vyrobila, vrátane lyžičiek, a zliala ich do jednej veľkej gule. Išlo o prácu s transformáciou energie, v guli akumulovala všetok čas, ktorý daným dielam venovala, ako aj ich (bývalú) hodnotu. Uvažovala nad tým, že kov nevie zachytiť svoj vek, neobsahuje informáciu, čím bol, aký predmet bol z neho vytvorený v minulosti. Lucia väčšinou vychádza zo znalosti materiálu, ktorý vie používať, z jeho vlastností. Napríklad zlato. Nielenže je drahé, ale sa s ním i dobre pracuje. Materiály majú nejakú spoločenskú hodnotu a históriu. Vždy niečo znamenajú. A to platí v jej tvorbe nielen pri kovoch. Napríklad práca 26 minút (2017) s cameru obscurou z rezidencie na Islande: názov diela je zhodný s dĺžkou expozície – osvetlenia svetlocitlivého papiera vkladaného do camery obscury počas dvoch mesiacov.
Camera obscura dvakrát za deň zachytávala na lavičke situovanej smerom k prístavu zdanlivý pohyb slnka v meste Skagastrond. Ide o časozberný záznam špecifických svetelných podmienok tohto miesta v období krátkych dní. Výsledkom bolo 120 originálnych fotografií. Tu sa dostávame k ďalšiemu princípu tvorby, ktorý Lucia Gašparovičová rada uplatňuje: časozber. Viaceré Luciine diela vznikajú počas dlhšieho časového úseku. Akoby uvažovala, či sa dá zbierať a následne zhmotňovať čas. Dlho sa totiž zaoberala dlhotrvajúcou prácnou monotónnou remeselnou činnosťou, v ktorej výsledku sa odzrkadľuje čas. Vytvorila napríklad reťaz, ktorá je časozberným projektom, časovou osou. Má veľa nuáns spočívajúcich v zlatníckej praxi a v kontexte realizácie reťaze v dnes nezvyčajnej ručnej práci. Na výstave Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová zbierajú v PGU bola vystavená na časovej osi, na ktorej je zaznačený čas jej realizácie: 30 dní, 5787 minút, za ktorý vytvorila 2514 očiek. Na časozbernom princípe je založená i séria/zbierka fotografií výhľadov z okna, ktorá vznikala počas štyroch rokov. I výber jednej činnosti, na ktorú sa zameriame a ktorú robíme dlhodobo, považuje Lucia Gašparovičová za zbierku. Po ukončení „zbierania“ týchto pohľadov aplikovala pomocou UV tlače digitálnu fotografiu na medené plechy, pričom sa rátalo s ich oxidáciou, čo znamená, že obraz na nich pomaly mizne. Lucia v mnohých prácach skúma realizáciu vybraného objektu v rôznych mierkach. Zaujíma ju hranica, postup od malých objektov, ktoré vie vlastnoručne vytvoriť, a kde, od akej mierky je na ich výrobu potrebné použiť stroje, dať si ten objekt vyrobiť. Otázka ľudskej mierky. V nej je dôležitá aj hodnota materiálu.
Mierka sa odvíja tiež od ceny materiálu. S mierkou pracovala napríklad pri realizácii série prsteňov, kde vychádzala z mierky prsta. Lucia vzala zlatnícky merač a vytvorila prstene v celom spektre štatisticky štandardne existujúcich obvodov ľudského prsta. Následne si vytipovala 100 ľudí a zmerala im obvod prsta, na každý obvod reagovala jedným prsteňom. Vytvorila tak celú škálu mierok, na základe štatistických meraní identifikovala najbežnejšie, typické obvody ženských a mužských prstov. Lucia variovala veľkosť vygravírovanú na tom-ktorom prsteni. Materiál ostal rovnaký, autorka postupne menila povrchovú úpravu striebra (lesk, mat, patina). Prsteň zastupujúci veľkosť bol lesklý, od neho odvodené exempláre boli matné, v prípade prekročenia štandardnej veľkosti boli začiernené. S mierkou a variáciou materiálov pracovala aj pri site specific inštalácii Stena (2014). Šesť zmenšenín mierky galérie Plusmínusnula, model galérie, v ktorom je jedna nepôvodná stena, ktorú v modeloch prepracovala v šiestich rôznych materiáloch. Najmenšia bola zlatá, potom strieborná a tak ďalej, postupne sa s veľkosťou rozmeru zmenšovala hodnota materiálu. Multiplikáciou vznikajú v tvorbe Lucie Gašparovičovej, ako sama hovorí, rovnaké/nerovnaké veci. Vyberá z reality nejaký bežný predmet, zameria sa naň a multiplikuje ho. Často jej realizácie vzniknú ako site specific inštalácie pre nejaký priestor a je ťažké ich umiestniť inde. Napríklad v Ciachovni, bývalej parnej elektrárni v Žiline, vytvorila zvukový a svetelný site-specific event 143 130 lumenov (2016). Pracovala tu s informáciou, koľko elektráreň v dobe svojho vzniku produkovala svetla pre celé mesto. Pôvodne boli v elektrárni dva obrovské hlučné valce. V súčasnosti je tento objem/svietivosť ľahko nahraditeľný desiatimi zdrojmi svetla. Celkové množstvo 143 130 lumenov za pomoci súčasných led a halogénových svetelných zdrojov opätovne vrátila do miesta jeho niekdajšieho vzniku.
Lucia Gašparovičová sa narodila v roku 1984 v Žiline, aktuálne pôsobí v Bratislave. Študovala na VŠVU u Karola Weisslechnera v ateliéri S+M+L_XL – kov a šperk, kde pokračuje v doktorandskom štúdiu. Výber nedávnych výstav: 2018, Printing Matter, Technical Museum of East Iceland, Seydisfjordur, Island, 2018, Slnko sa netočí okolo Zeme, galéria XY, Olomouc, ČR, 2016, Prostredie, Galéria Hit, Bratislava (v spolupráci so S. Ondrušovou, K. Siposovou), 2015, Lucia Gašparovičová a Ján Gašparovič – Gépház – Strojovňa, Ciachovňa, Žilina, 2015, Marcel Benčík a Lucia Gašparovičová zbierajú, Považská galéria umenia, Žilina.
Lýdia Pribišová je šéfredaktorka Flash Art Czech and Slovak Edition a kurátorka.