Totálna rovina a bratranci švábov by Andrej Dúbravský , Juliana Mrvová

Andrej Dúbravský: Ahoj, Juliana, kde sa práve nachádzaš?

Juliana Mrvová: Ahoj, Andrej. Rada by som napísala, že na záhradke môjho domu, ale v skutočnosti sedím v horúcom ružinovskom byte u kamarátky a uvažujem, ako som v tomto hluku električiek a v teple bytovky kedysi mohla spať. V Trsťanoch, keď som tam začala viac prespávať, som v lete milovala, že už niekedy o polnoci teplota klesá na 18 stupňov a nadránom sa tak príjemne zababušíš. Večer ťa síce rušia štekajúce psy, lebo za domami behá zver, a nadránom zavrieš okno, lebo zas strašne hučia vtáky, ale aj tak! Musím občas prespať v meste, aby som si uvedomila, aká je toto výhoda.

AD: Ja sedím v Rastislaviciach v záhrade, na mieste, ktoré volám vonkajšia obývačka alebo len obývačka, pretože ho tak využívam… na pitie kávy po raňajkách a pre návštevy (návštevy sa snažím do domu nevpúšťať, ak to nie je nevyhnutné). Práve kvitnú okrasné cesnaky a už som dnes videl na nich dve ťažké páriace sa dvojice drevára fialového, myslím, že prvýkrát v živote…

JM: Nám dreváre „hniezdia“ v dome. Bohužiaľ, okupujú ho aj cvrčky. Okrem nočného cvrkania je to trochu pohroma, že sú to bratranci švábov a vraj aj roznášajú choroby, a tak to už dnes nie sú moji obľúbenci. Odkedy mám dieťa, niektoré veci ohľadne hygieny mi viac prekážajú. So švábmi som sa v Mexiku či Indii celkom skamošila a teraz stresujem, keď mi ráno sedí cvrček na zubnej kefke. Na dvore nám však žije veľká populácia jašteríc a hádam tie cvrčky udržia na rozumnej úrovni. Za jaštericami prišla aj vzácnejšia užovka hladká. Žije v dierach nášho dvorčeka a už mala aj mladé. A keď už spomínam našu domovskú faunu, na záhrade okolo 15. hodiny z okna sledujeme, ako mi srnec žerie cviklu. Obžerie vňať a buľvy nechá položené na záhone…

AD: Haha, podľa mňa cvrčky nie sú až takí blízki bratranci švábov, možno majú podobný synatropný lifestyle, ale modlivky, napríklad, sú super blízke príbuzné so švábmi, a s tými si rozumieš na obrazoch… Aký bol tvoj vzťah k vidieku v minulosti? Mala si babku na dedine? Pokiaľ si dobre pamätám, vyrastala si v Bratislave…?

JM: Moji rodičia pochádzajú z mesta, ale mamina rodina mala kúriu, a zrejme teda aj poľnohospodárili. Mám blízky vzťah k pôde ako takej. Buď mám ruky špinavé od farby, alebo od hliny. Ako rodina v Bratislave, keďže naši nič moc nemali, myslím majetky, mali sme vždy takú tú prenajatú záhradku v nejakej mestskej štvrti, kde potom postavili paneláky. Karlovka, Dúbravka, viackrát nám záhradu vzali. Jedla som slnkom zohriate paradajky, oberala ríbezle z kríčka alebo sedávala na čerešni. Posledná záhrada nad Mariánkou mala okolo seba aj takú stepnú vegetáciu a tam sme s bratom chodili hľadať orchidey a iné suchomilné druhy. Bola to taká mini Devínska Kobyla.

Vždy ma strašne bavila botanika a najmä systematika. Určovanie rastlín, vedieť všetky latinské názvy naspamäť… milovala som to. Doteraz mi pobyt v botanickej záhrade spôsobuje hlboké vzrušenie. Včera som v bratislavskej botanickej mala workshop pre decká a behala som tam od kríčka ku kríčku, veľa rastlín presne viem, kde sú zasadené. Najradšej by som si tam postavila stan a bývala tam týždeň a prezrela si každú rastlinu poriadne. 

AD: Ja som chodil celé detstvo do botanickej s babkou a babka ma vždy hecovala, aby som jej nenápadne zobral odrezky ibištekov a podobných rastlín, odchádzala s plnou kabelkou. Najradšej som mal skleník s jazierkom a tie obrovitánske lekná so zúbkovaným okrajom. Keď som minulé leto robil výstavu v botanickej záhrade v Košiciach, bolo to ako splnený detský sen – môcť sa pozrieť aj do backstageu botanickej záhrady a tráviť tam čas úplne sám aj večer a aj po tme v skleníkoch… Akú má trávenie času na vidieku alebo v prírode tradíciu vo vašej rodine?

JM: Mama bola v entomologickom krúžku a starý tata skaut. Brával ma do parku v Nitre a určovali sme stromy. Kvôli nemu milujem gledíčiu trojtŕňovú… S rodičmi sme chodili do lesa. Otec chcel, aby sme sa plazili pod kríčky po hríby, kam sa nechcel zohýbať, alebo sa predierali a zbierali černice. Išlo mu o to použiť deti ako lovcov a zberačov. Mama vedela veľa o prírode. Ukazovala nám chrobáky a rastliny, vedela, ako sa volajú. Teším sa, ako budeme skúmať les s Lukášom. Môj brat založil ochranárske združenie Iniciatívu Naše Karpaty a dnes je dokonca poslanec mesta s nejakými tými „zelenými“ prioritami, tak asi sa to na nás oboch nalepilo…

Ako to bolo u vás, brávala ťa mama do lesa? Vieš v lese prežiť, lebo vždy nájdeš niečo pod zub? Ja som kedysi písala recepty z rôznych listov a konárikov, verila som, že prežijem. Prežil by si? 

AD: Jasné, že ma mama brávala do Karpát na bedle jedlé a suchohríby. Bývali sme pod vinohradmi a mal som babku na dedine, čo bolo nesmierne formatívne. Babkin brat býva vo Valaskej, takže aj tam sme každý rok chodili na huby a zbierali sme byliny a čučoriedky na Čertovici o šiestej ráno. Pamätám si, že ja som mal takú „úchylku“, že som si robil „zásoby na zimu“, zhromažďoval som rôzne oriešky a zeleniny a listy, a zakopával ich a schovával… Chcela si byť v detstve vedkyňa a tvoj tínedžerský idol bol Darwin, je to pravda? 

JM: Chcela som byť „prírodovedka“. Až do strednej školy som plánovala študovať prírodné vedy, neskôr genetiku. Ale vyšlo to inak. Vzali ma, prekvapivo, na VŠVU… Darwinovu teóriu druhov som objavila ako 14-ročná. Mňa fascinovali tie výskumné výpravy. Cestovanie za objavmi. Ale už nebolo čo objaviť, tak mi tá botanika prišla menej vhodná, keď už som to vedela posúdiť. Ty si vždy chcel byť umelcom, nie? 

AD: Na základnej som chcel byt prírodovedec, predstavoval som si, že budem natáčať dokumentárne filmy, loviť jašterice a tarantuly a ukazovať ich do kamery a hovoriť o nich. To v podstate robím aj teraz na Instagrame… Až v deviatom ročníku som sa rozhodol, že pôjdem študovať na ŠUPku, lebo pripravovať sa na prijímačky na gymnázium sa mi nechcelo. Do niektorých tých televíznych „vedcov“ som bol zabuchnutý, napr. Jeffa Corwina, alebo som miloval hlasy slovenského dabingu v tých dokumentoch… už podľa hlasu som vedel, či to bude dobrý dokument, alebo blbosť…

Mal som nahratý Svět hmyzu, niekoľkodielny seriál z ČT, pozeral som to donekonečna, mal som z toho zimomriavky. Tiež som vyrastal v Bratislave, pri železničnej trati vedľa stanice Bratislava-Vinohrady, takže moje bratislavské detstvo bolo pomerne „outdoorové“, stále sme boli s kamošmi vo vinohradoch a v Karpatoch, ale mal som aj to šťastie, že som mal babku na dedine, konkrétne v Poľnom Kesove – to je obec vzdialená asi 3 km od môjho súčasného domu.

JM: Ja som vyrastala v Bratislave pri železničnej stanici. Behali sme okolo Slavína a hradu. Tam boli krásne záhrady aj domy, mnohé z toho je dnes zlikvidované. Pod hradom boli záhrady, kde sme chodili na mandle. A bolo tam aj hurmikaki. Na dedinu sme nechodili. Občas ku kamarátom a to bola exotika. Stará mama v Tatrách bývala v paneláku a v Nitre mamini rodičia tiež. Keď som bola malá, mama mala podnikovú chatu z roboty, takú búdu nad Kokavou nad Rimavicou, vraj chata bola škaredá, ale tam je krásny kraj a tie zážitky sú pre mňa úplný raj. Doteraz ma ten kraj fascinuje, kopanice, samoty, ovce, kravy, salaše, medvede…

AD: Haha, moja mama mala podnikové chaty v Krpáčove, ale aj pri Štrbskom plese!

Už predtým, ako si sa odsťahovala z Bratislavy, si trávila veľa času mimo mesta. Dokonca aj v rámci mesta boli tieto miesta akosi bokom, napríklad Zlaté piesky, kde sme boli chvíľu ateliéroví susedia. Vyberala si si tieto miesta cielene? Ktoré to boli? Prečo?

JM: Áno, Zlaté piesky, skvelý brown field. Mávali sme porady pod jabloňou. Boli tam zajace, bažanty, predtým tam bolo pole, postavili Tesco, ale zajace zostali. Je to geniálna zóna. A ráno aj večer si zaplávaš v jazere. Ale myslím, že málokto pochopil ten potenciál. Aj v meste, aj mimo mesta. Dnes by už ľudia asi nedovolili, aby to skončilo. (Odkaz na tranzit.sk, ktorý tam sídlil.) Viac sú takéto miesta cenené. 

AD: Snívala si v detstve alebo počas dospievania o tom, že sa presťahuješ na vidiek? Alebo niekam inam…

JM: V detstve som snívala, že budem žiť sama sebestačne v horách. Písala som svoj robinsonský denník. Chcela som žiť len niekde so zvieratami. O ateliéri na vidieku som začala uvažovať až ako dospelá. Aj z praktických dôvodov.

Ja to všetkým vravím, že Andrej Dúbravský si splnil môj sen. Ja som už pár rokov šetrila a chcela sa sťahovať do domu mimo Bratislavy kvôli skladu a ateliéru. Lenže okolo Bratislavy je všetko drahé. Ty si dom kúpil skôr. Ale už mám aj ja svoj. Nemyslím ten Marekov, kde bývame, ale môj nový ateliér dolu v dedine.

AD: To je inak strašná haluz – ja mám dom a nemám ateliér ani sklad, maľujem len na dvore a v letnej kuchynke s rozmerom 3 x 3 m a obrazy mám naplieskané v garáži, každý rok si vravím, že tento rok si postavím ateliér a stále to odkladám… Boli nejaké knihy alebo filmy, čo ťa v tomto smere nadchýnali?

JM: Veľa. Najprv divoký západ, kovbojky, Winnetou. Potom knihy o prírode. Ernest Thompson Seton. A teraz tiež mám rada veci o putovaní, samote, o človeku samému voči prírode. Teba čo ovplyvnilo, Andrej?

AD: Ja som strašne dlho odmietal beletriu, ale mal som preukaz do troch knižníc v Bratislave simultánne, lebo všade mali niečo iné a vláčil som odborné/náučné knihy v ruksačiku, ja som chcel hlavne všetko chovať doma, a o tom som si študoval, robil nákresy terárií a akvárií a zariaďoval… Jednu starú socialistickú knižku Chov hmyzu som si požičal v knižnici v Krasňanoch, čo som mal po ceste na keramický a hip-hopový krúžok asi 15-krát, nakoniec mi ju pani v knižnici darovala, lebo som bol aj tak jediný človek, ktorý si ju požičiaval… Zaujíma ťa vôbec vidiek, ku ktorému patria určité špecifiká v rámci medziľudských vzťahov a zvyky a podobné veci, alebo ťa zaujíma viac príroda?

JM: To chovanie hmyzu máme tiež spoločné. Vidiek ma zaujíma v zmysle istej harmónie alebo aspoň spolunažívania prírody a človeka. Chodila som pomáhať do Bielych Karpát, kde Ľudo Vašš ošetruje staré ovocné stromy, a podobná krajina je aj náš Hont. V našom kraji sú ešte ovocné sady, vinice, lesíky, remízky, menšie polia, zver, veľa včelárov, zvlnená krajina, ktorá – keď nevidíš elektrické vedenie – niekedy evokuje rok 1800. Veľa zelene a zveri. A aj veľa poľovníkov, hej. 

AD: Raz, keď som mal v New Yorku ťažkú chvíľu, pozeral som si ulice Rastislavíc cez Google street view a oni to tam majú nafotené akurát vtedy, keď kvitnú višne, každý na hlavnej ulici u nás má pred bránou zasadenú višňu, rozplakalo ma to, strašne som tam chcel byť…

Záhrada alebo príroda? Ja totiž čoraz viac zisťujem, že záhradkárčenie ani pestovanie zeleniny, ani ovocinárstvo ma až tak veľmi zatiaľ nevzrušuje, hoci sa mu venujem…

JM: Ja mám rada záhradu a aj v meste som ju vždy mala. Ale milujem, aj divokú prírodu, čím väčšia divočina, tým lepšie. Takí Rakúšania už žiadnu divočinu nemajú. Mňa tam turistika aj trochu nebaví. My tú našu divočinu iba nevyužívame. Máme medvede, však na to sa môžu chodiť pozerať turisti z celej Európy, ak sa to dobre vymyslí. Hm, v tomto sme sprostí. Aj chata v lese je top. Ale ako prežiješ? Nie je lepšie si pred ňu zasadiť paradajky, ako si ich chodiť kupovať? 

Ja som posledné roky chodila veľa na turistiku. Teraz kvôli Lukymu tak nestíham, skôr dlhé vychádzky, ale milujem putovanie po hrebeni hôr, kde prespávaš a dostávaš sa tak do úplne inej mentálnej roviny. Poznáš Filozofiu chôdze, knižku? Našťastie náš dom je nad dedinou, v podstate samota. Môj nový ateliér je dolu v dedine a je to pre mňa zvláštne počuť pri práci zvuky dediny. 

AD: Knižku o chôdzi nepoznám, ale počas predminulej zimy, ktorú som aj kvôli korone prežil prvýkrát celú v obci, som každý deň nachodil sám v chotári aspoň 20 tisíc krokov, pomohlo mi to neskutočne hlavne pri výrobe zinov, na ktorých som vtedy pracoval, a musel som sa sústrediť a odsedieť to pred počítačom… 

JM: Ako ty zvládaš život dediny? Poznáš susedov? Kamarátiš sa s nimi?

AD: Aj ja tu žijem pomerne outsidersky a už je to skoro siedmy rok a neviem, ako to zmeniť a či to vôbec chcem zmeniť. Prvý rok som to dosť riešil, či sa mám nejak cielene snažiť zoznamovať s miestnymi rovesníkmi. Ale viac ma tu vždy zaujímali starší ľudia. Fascinovali ma hlavne susedia, ktorí možno viac pijú a fajčia a postrekujú záhradu. To ma inšpirovalo k veľkej sérii kresieb Chem farmers, lepil som na ne aj kolieska klobás a maľoval som železitými farbami postreky proti machu atď.

Predvčerom som maľoval na stenu štvormetrového sv. Floriána v našej rastislavickej požiarnej zbrojnici. Nejaké vzťahy tu už mám, mal som robiť v kulturáku prednášku pre miestny klub dôchodcov, plánoval som niečo o ekofeminizme, prišiel do toho covid a teraz rekonštruujú kulturák. Tiež robím na záhrade žúry pre miestnych gayov z regiónu volám to Regionálne zasadnutie gayov, to mám pocit, že má veľký význam, pretože miestni gayovia prežívajú často svoju orientáciu len cez anonymný sex, ale keď spolu grilujete napríklad desiati, máš zrazu pocit nejakej spolupatričnosti a súdržnosti… Je to úplne iné ako v meste, a potom tancujeme v poli na Prodigy a beháme s bluetooth reprákom. Možno by som si vedel predstaviť žiť niekde v chate v lese bez vlastnej záhrady a skúmať len to, čo sa deje v prírode okolo, a príliš nezasahovať. Ako to máš ty? 

JM: Áno. Vedela. Ja mám takú vec, čo sa chcem odhodlať – sama spať v lese, len v spacáku. V podstate sa bojím tmy… alebo možno ako žena ľudí v lese? Neviem. Ešte som sa neodvážila. 

AD: Aký je tvoj vzťah k tomuto regiónu, zvažovala si aj iné miesta pre svoj život? 

JM: Nepoznala som ho. Až Marek ma sem doviedol. Mne sa páčia aj hory, Veľká Fatra napríklad, hľadala som dom v Dúbravici a okolí svojho času. Ale tu sa skôr dá niečo pestovať. 

AD: Si tam spokojná? Nechcela by si byť radšej na Žitnom ostrove? Haha… pôda nič extra u vás, haha…

JM: Na rovine určite nie. Umrela by som. Trsťany sú kopček. A na dve strany vidíš hory. Novohradské v Maďarsku a Štiavnické vrchy za chrbtom. A Krupinskú planinu. Magické miesto. Nepotrebujem výnosy, haha. Ale máš pravdu. Ale sopečný íl nie je zase až taká zlá pôda, ak sa hnojí organickými hnojivami, je fajn. Trochu sa lepí. Teda riadne. Keď prší, je to peklo.

AD: Mňa baví aj táto totálna rovina, mám k nej vzťah od detstva, ale chcel by som častejšie chodiť na chaty a výlety do hôr… Povedz mi niečo o izolácii? Aký bol tvoj vzťah k samote, keď si bývala v meste, a teraz, keď si v obci, čo sa zmenilo? 

JM: Ja som samotu milovala. Aj v Trsťanoch som bola rada sama bez Mareka. Odkedy mám dieťa, cítim sa trochu osamelá. Často som sama na samote nad dedinou s malým človekom. Chodím do lesa za jeleňmi. A ty máš rád samotu?

AD: Myslím, že mám rád aj samotu, inak by som tu neprežil. Zvládam tu byť aj štyri dni sám nonstop, ale potom mi začne švitoriť, a to sa prejavuje rôznymi prezlečenými nečakanými symptómami, ale už sa poznám a viem, čo to je… Vždy, keď sa odniekiaľ vrátim, alebo keď po víkende vypadne návšteva, som nabitý tou sociálnou energiou a lepšie maľujem, a mám väčšiu chuť aj do práce v záhrade a užívam si samotu. 

JM: Ja poznám starostu, majiteľov obchodu, Jara a miestnych motorkárov zberateľov, to sú dôležité osoby v dedine. Marek je tu už dlho a prišiel cez jednu veľaváženú rodinu, tak je súčasťou obce. Často mu volajú niečo pomôcť. Inak tu moc nemám sociálny život. A návštevy sú fajn. Mohlo by ich byť aj viac, aj keď teraz musím pracovať na výstavu.

AD: Máš pocit, že tam máš dostatok kultúrnej a umeleckej, a intelektuálnej stimulácie? Musíš niečo nejak kompenzovať?

JM: Musím to kompenzovať mestom. Ideálne nejakým veľkým. Inak, najbližšie k nám je Budapešť, necelých 100 km. A, samozrejme, v Banskej Štiavnici mám kamarátov, tak som tam pomerne často. Inak veľa beháme, lebo Marek pracuje v Dúbravici, obidvaja v Bratislave, umelecké projekty a tak. Chodíme hore-dolu, Lukáš s nami, skoro každý týždeň spí v inej posteli. Ale ja som nomád prirodzene. Pocit domova mi je cudzí.

AD: V akých podmienkach momentálne pracuješ? Viem, že si typ človeka, ktorý sa rozloží s plátnom takmer kdekoľvek, maliarka-nomádka, to máme, myslím, spoločné.

JM: V dome, keď dieťa spí, ale to je málo. A dolu v ateliéri, keď ho Marek postráži, to je tiež málo. Trošku trpím, že málo maľujem a takmer vôbec nešportujem okrem nosenia dieťaťa po lese. Sloboda bola fajn, haha.

AD: Si v obci a si čerstvá matka a maľuješ, mám pocit, že až trochu obsedantne, stále divé svine? Povedz mi o tom viac…

JM: Dojčiace divé svine. Viac sa dozviete na výstave v Galérii White & Weiss, bude to pecka, lebo to kurátoruje Andrej Dúbravský. 😊

AD: V zime sme sa bavili o tom, že matka-divá sviňa je, aj keď možno neplánovane, tvoj prvý roztomilý námet. Pre mňa si totálne neestetizujúca maliarka, ktorá, keď maľuje aj kvety alebo ovocie, nikdy to nie je dekoratívne alebo roztomilé… dokonca aj materstvo v tvojich posledných obrazoch je také… naturalistické, alebo ako by si to nazvala? 

JM: S tým neestetizujúcim, to je kompliment. Túžim nebyť estetizujúca maliarka. Cítim moje obrazy, tie najlepšie, ako niečo, čo skôr tak vyvrhujem zvnútra. Nie je to len pekné, je to, ako keď otočíš telo naruby, vnútrom von, sú tam všelijaké šťavy a orgány, a nie je to veľmi estetické. Tak sa cítim, keď maľujem. Často je mi až obrazne na zvracanie. To je asi istým vyčerpaním, ktoré ako maliar veľmi dobre poznáš…. Diviak je zviera, ktoré nemáme veľmi radi. A pritom je fakt pekné. Ja sa cítim ako taká dojčiaca svinka, ktorú tie malé prasiatka ocuciavajú a ona len odovzdane leží v prachu a nehýbe sa. Cítim s ňou spolupatričnosť. 

AD: Čo klimatická kríza a tvoj život v regióne? Netrpíš tzv. klimatickou depresiou?

JM: Ja som iná generácia. Trpím inou depresiou, haha. Skôr trpím prístupom susedov občas. Dedina je oveľa neekologickejšia ako mesto. Roundup a podobne, ľudom to nevysvetlíš, treba riadne kosiť, však vieš. A orať. A poliať to na záver chémiou. Pribúda tu repka. To sa mi nepáči. A ľudia sa nestarajú o staré ovocné stromy. Nie sú moje, to je škoda. Učím sa štepiť, aby som preštepila na mladé tieto miestne hrušky, čerešne, jablone. 

AD: Áno, presne, to ma prvý rok šokovalo na susedoch! O tom bol ten cyklus Chem farmers.

Dostáva sa klimatická kríza do tvojej tvorby?

JM: Dostáva. Ešte skôr, ako to u nás bolo „populárne“. Ale nie tak hlasno, cca od 2010 mám v tvorbe aj námety týkajúce sa ekológie. Je to pre mňa prirodzené, keď cestujem, všímať si takéto veci a objaví sa to v kresbách, obrazoch.

AD: Aké enviro problémy vidíš vo vašom regióne? Štve ťa niečo? Nie je to paradox, že klimatickú krízu riešia často v tvorbe umelci, ktorí nemajú takmer žiaden hlbší vzťah k prírode? Aký máš z toho pocit?

JM: Je to pocit istej generácie. Klimatická depresia a tak. Ale dobre to tak je. Štve ma, keď je to a priori povrchne, inak si myslím, že nie každý musí všetko vedieť, dôležité je, že chce niečo zmeniť. Ale je veľa klišé a falošného pocitu, že robím niečo pre klímu a nakoniec je to ešte horšie ako tie neekologické veci predtým. Vieš, čo myslím?

AD: Viem dobre, čo myslíš…

JM: U nás je sucho. Potrebujem vybudovať vodozádržné systémy. Na tom mi teraz veľmi záleží.

AD: Raz mi jeden známy povedal, že „musí to byť oveľa ľahší život na vidieku, ale on by sa nedokázal odsťahovať“. Vypleštil som oči, pretože ja život na vidieku nepovažujem za ľahší v žiadnom zmysle. Povedal by som, že presne naopak… Je podľa teba život na vidieku v niečom ľahší, alebo ťažší?

JM: Odkedy mám dieťa, uvedomujem si, ako som si zavarila. Kúrime drevom, musím aj v noci prikladať do piecky. Nemáme pitnú vodu. Kopec vecí viem zohnať len v Bratislave. Dvom dospelým to vadí menej, ako keď som sama doma matka s malým dieťaťom. Ľahší nie. Iba lacnejší… plus, ak máš záhradu, namakáš sa ako otrok a furt stresuješ, kto ti poleje paradajky. Preto nemám zvieratá, nemám na to nervy.

AD: Zostaneš na Honte navždy?

JM: Ja nikde nezostanem navždy. Teda rada sa vraciam a rada odchádzam.