Na aktuálnej výstave Antihypnagogic v galérii Medium konvertuje Daniela Ponomarevová digitálny svet do ortodoxne analógového, hmatateľného priestoru vytvoreného z ľahko dostupných materiálov. Spolu s kurátorom Tomášom Moravanským je členkou umeleckého zoskupenia INSTITUT INSTITUT, v rámci ktorého ostáva aj tentoraz verná tvorbe obsahujúcej množstvo vrstiev a podnetov.
Scénická inštalácia, kde sa hlavným stavebným materiálom stali kresbovo dotvorené kartónové obaly, poskytuje zároveň možnosť odstupu, ako aj imerzie, a je možné ju poňať ako istý druh atypickej hry. Hoci si mnoho vypožičiava z digitálneho prostredia, je vďaka citeľnému nadhľadu zároveň sviežim, aj keď trochu rozčarovaným vytrhnutím z neho. S týmto dojmom súznie aj kurátorský text, ktorý čitateľa prinúti uvedomiť si popri čítaní aj inak nevedomý proces vlastného dýchania.
Dôležitou zložkou výstavy, ktorú by bolo škoda opomenúť, je zvuk vychádzajúci z rádia. Tie sa tu dokopy nachádzajú dve – s jedným sa možno stretnúť priamo v centre výstavy, no o existencii druhého sa nemožno presvedčiť na základe vizuálneho vnemu. A aj tá jediná – zvuková forma evidencie, keď ho návštevník začuje hrať spoza zamknutých dvier vedúcich do skladu, sa môže javiť skôr ako halucinačný výplod. K tomuto bodu sa však možno dostať až po prejdení do poslednej miestnosti, ktorá je trochu iného charakteru ako dve predchádzajúce, a ak ju návštevník vôbec vyhodnotí ako súčasť výstavy, musí sa zohnúť a jemne podliezť popod kartón, aby sa dostal k jej (ne)obsahu – prázdnym kartónovým škatuliam. Možno si popri presúvaní sa z miestnosti všimne aj nastražený plastový štítok s nápisom „mystery box“, ktorý spomínané škatule svojím rozostavením a nasvietením pripomínajú. No aj ak sa tak neudeje, nemusí byť o veľa ukrátený – na vnímanie je toho stále viac než dosť.
Rozsiahla koláž popkultúrnych odkazov, sugestívnych sloganov a zábavných ironických narážok imituje chaotický digitálny priestor, kde si obrovské množstvo fragmentov neustále nárokuje našu rozptýlenú pozornosť. Výstava tak v konečnom dôsledku, napriek dávke hravosti, pôsobí ako celok skôr úzkostným až existenciálnym dojmom, čo z môjho uhla pohľadu vyznieva ako podarený zámer.
