„Záhradníctvo pozostáva z piatich druhov aktivít, siatia, sadenia, upevňovania, rozmiestňovania, udržiavania. Pokiaľ záhradníctvo chápeme ako Umenie, všetky tieto činnosti sa dajú zahrnúť pod jeden pojem, komponovanie.“[1]
Vzťah medzi umením a záhradou – a záhradníctvo ako akt komponovania a kurátorstva – môžeme chápať nielen metaforicky. Čo sa týka výstavy documenta, prvý ročník bol pevne prepojený so záhradou/záhradníctvom. Veľkolepý plán Arnolda Bodeho usporiadať prvú výstavu avantgardného umenia 20. storočia po tom, čo ho nacistická éra zakázala ako „Entartete Kunst“ (Zvrhlé umenie), sa zrealizoval v roku 1955 v Kasseli ako súčasť nemeckej národnej záhradnej výstavy (Bundesgartenschau). documenta 1 bola sprievodným podujatím záhradnej výstavy, ktorú Bundesgartenschau podporila nielen finančne, ale aj zviditeľnením, keďže popularita záhradnej výstavy prispela k jej úspechu.[2]
Prvá documenta bola prinajmenšom rovnako ambiciózna a progresívna ako tá ostatná, documenta pätnásť, ktorú sprevádzali nedorozumenia a škandály.[3] Kým prvý ročník sa snažil vybudovať novú umeleckú scénu na troskách Kassela a pokúšal sa znovu nadviazať kontakt so západným umeleckým svetom, documenta pätnásť sa snažila zbúrať dominantnú západnú perspektívu prostredníctvom konceptu lumbung, chápaného ako zber vedomostí zo spoločného zdroja. Spochybnila pojem umeleckého diela a pravidlá sveta umenia a zamerala sa na otázky kolektívnosti, udržateľnosti a ekológie. Projekt Ilony Németh pod názvom Plávajúce záhrady, ktorý prezentoval partner lumbung, teda OFF Biennale, v rámci svojho projektu „What Ifs and Why Nots“ (Prípady čo ak a prečo nie), bol jedným z umeleckých diel, ktoré kládli práve tieto otázky.
Plávajúce záhrady od Ilony Németh sú novou verziou prvého projektu umelkyne s rovnakým názvom, ktorý bol predstavený v roku 2011 na výstave Umenie na jazere v Budapešti.[4] V tomto diele, ktoré pozostávalo z dvoch plávajúcich polypropylénových objektov ukotvených v jazere, po celej ploche osadených rôznymi druhmi rastlín, umelkyňa tematizovala kontrolu, o ktorú sa ľudstvo snaží. Kontrola nad prírodou je jednou z hlavných čŕt človeka a štruktúra záhrady môže byť vhodnou prípadovou štúdiou: pri anglických záhradách (rozšírených v 18. storočí), na ktoré sa odvoláva jeden z jej objektov, „[bola] snaha premeniť vidiek na záhradu, ktorá sa na vidiek podobá“.[5] Druhý objekt vychádza zo štruktúry francúzskej záhradnej architektúry (rozšírenej v polovici 17. storočia), ktorá jednoznačnejším spôsobom preukazuje radikálne ovládanie prírody. Na výstavu documenta pätnásť namiesto kritickej reflexie známych záhradných dizajnov prepracovala projekt s koncepciou zameranou na budúcnosť a vytvorila Záhradu budúcnosti a Liečivú záhradu.[6] Németh použila tie isté objekty, ale pri výbere rastlín a komponovaní záhrady postupovala inak. Pri Záhrade budúcnosti spolupracovala s klimatológmi a vedcami z univerzity v Kasseli, aby vybrala druhy, ktoré sa prispôsobili globálnym zmenám počasia a/alebo majú schopnosť očisťovať pôdu. Umelkyňa naplnila nádobu balíkom zeme spolu s rozmanitou vegetáciou, ktorá spontánne vyrástla v dôsledku klimatických zmien. Zemina pochádzala z areálu univerzity a rastliny, ktoré tam rástli, boli skombinované so zámerne vybranými druhmi.
Spontánna vegetácia rastie sama od seba a objavuje sa v priestore a čase, ktoré človek nemá pod kontrolou, preto považuje tieto druhy za burinu. Posun paradigmy v prospech týchto rastlín môžeme vidieť v krajinnej architektúre a mestskom dizajne už desaťročia; zachovanie a „používanie“ týchto druhov vo verejnom priestore je najudržateľnejší a nákladovo najefektívnejší spôsob. Táto perspektíva však nie je taká populárna, ako by mohla byť, a príklady, bohužiaľ, stále zostávajú len prípadovými štúdiami. Záhrada budúcnosti kombinovala divoké mestské a šľachtené rastliny a po skončení výstavy documenta sa vrátila univerzite.
Druhý plávajúci kontajner s názvom Liečivá záhrada bol zameraný na rastliny, ktoré sa môžu navzájom „podporovať“, alebo ako hovorí popis projektu, „pozostáva z byliniek a zeleniny, ktorým prospieva vzájomná blízkosť“.[7] Medzi týmito druhmi vznikla symbióza a sformovalo sa udržateľné rastlinné spoločenstvo. Keď sa zamyslíme nad týmito dvomi kompozíciami a ich formami – teda konkrétnymi záhradami ako kontrolovanými a komponovanými konštrukciami – a nad zámerom umelkyne, vynárajú sa ďalšie otázky. Ilona Németh sa vo svojej umeleckej praxi zaujíma o problém interakcie medzi dielom a jeho divákmi. Keďže však návštevníci nemohli prísť do priameho kontaktu s plávajúcimi záhradami, ale sa na ne iba pozerať, interakcia bola obmedzená.
Nad týmto projektom pláva otázka kontroly. Umelkyňa nad týmito inštaláciami uplatnila kontrolu: vybrala rastliny a dobrovoľných záhradníkov, ktorí sa o ne starali. Okrem toho bol však každý akt, napríklad rozmnožovanie vybraných druhov, mimo jej vplyvu. Kto alebo čo preberá kontrolu v tomto prípade? Ako uviedla Németh, záhrady „nám pripomínajú, ako sme po stáročia vytvárali kontrolované územia a ako prichádzame o ilúziu kontroly v kontexte ekologickej a ekonomickej katastrofy“.[8] To nás privádza k silnému paradoxu: hoci ľudský faktor zohral v uvedenom kontexte obrovskú úlohu, nemali by sme byť takí naivní a ľahko podliehať ilúzii, že máme moc napraviť chyby, ktoré sme spôsobili.
[1] Finlay, Ian Hamilton. More Detached Sentences on Gardening in the Manner of Shenstone. (Ďalšie samostatné výroky o záhradníctve v štýle Shenstona.) PN Review 42. Diel 11, č. 2 (1985), s. 18. Citované podľa Cluitmans, Laurie (ed.). On the Necessity of Gardening. An ABC of Art, Botany and Cultivation. (O nutnosti záhradníctva. Abeceda umenia, botaniky a pestovania.) Amsterdam – Utrecht: Valiz – Centraal Museum, Utrecht, 2021, s. 54.
[2] Pozri Voss, Julia. How documenta 1955 Almost Never Happened. (Ako sa documenta 1955 takmer neuskutočnila.) In: Gross, Raphael; Larsen, Lars Bang; Blume, Dorlis (eds.). documenta. Politics and Art. (documenta. Politika a umenie.) Munich – London – New York: Deutsches Historishes Museum – Prestel, 2021, s. 37 – 45; a text a položka v katalógu od Julie Voss, Tamtiež, s. 50.
[3] Pozri 12. číslo online časopisu Mezosfera, ktorého editormi sú Dóra Hegyi a Gyula Muskovics. http://mezosfera.org/category/issue/12-documenta-15/ [cit. 2023-05-18].
[4] Umenie na jazere. Kurátori: Péter Fitz, Krisztina Jerger, Alexander Tolnay. Múzeum výtvarného umenia, Budapešť, miesto konania: Jazero na člnkovanie v mestskom parku, Budapešť, Maďarsko, 24. máj 2011 – 4. september 2011.
[5] Tamtiež, s. 49.
[6] Ilona Németh zmenila pôvodný plán za účasti kurátorov OFF Eszter Lázár a Bori Szalai.
[7] Németh, Ilona. Plávajúce záhrady. OFF Biennale Budapest, https://offbiennale.hu/en/2022/news/ilona-nemeth-floating-gardens/ [cit. 2023-05-19].
[8] Plávajúce záhrady, opis projektu. https://www.ilonanemeth.sk/floating-gardens-kassel-2011-2022/ [cit. 2023-05-23].
